Požiadavkám a túžbam Ľudovíta Štúra vyhovovala ideálne nemecká filozofia typu Johanna Gottfrieda von Herdera, ktorý sa našim obrodencom javil ako apoštol Slovanstva i humanity. Bol prívržencom Heglovho typu, ktorý svojou historickou dialektikou dovoľoval zaradiť aj Slovanstvo do vývinovej stupnice ľudstva a tým nepriamo podnietil temer u všetkých podrobených slovanských národov vznik silného historického optimizmu, ktorý sa stal významným obranným prostriedkom týchto národov v ich boji za slobodu.[1] Ľudovít Štúr je unášaný duchom nemeckej filozofie, keď herderovsky zdôvodňuje potrebu nového života v záujme rozvinutia jeho podstaty spoločnej celému ľudstvu.[2]
V Herderovom opise osudu slovanských národov hrali teoreticky veľkú úlohu argumenty prírodno-genetické, geograficko-klimatické a faktor času, z konfigurácie týchto prvkov predpovedal im do budúcnosti rozkvet i historické poslanie. Táto teória bola pre Slovákov morálne a psychicky povzbudivá a neodhaľovala však filozoficky žriedlo ich životného pohybu priamo v autonómnom duchu, v subjekte národa, v jeho vlastnej samobytnosti.[3] Štúrova fascinácia Hegelom, tkvela v objave, že zo stanoviska filozofie absolútneho ducha možno vysvetliť princíp samotvorenia celej a každej skutočnosti aj jej najnepatrnejšej časti autentickejšie, než to robili racionalistické osvietenské systémy a Herderov panteistický organicizmus.[4]
Nemeckej filozofii je Ľudovít Štúr príbuzný, keď zdôrazňuje nevyhnutnosť realizácie poznania v čin, keď heglovsky načrtáva obraz historického vývinu ľudstva, aby ním pozdvihol súčasné hnutie slovenského národa na úroveň zákonitých historických javov a aby dal vedecky zdôvodnené perspektívy jeho budúcemu vývinu.[5]
Tieto podnety a poznatky vošli do Štúrovho myslenia v takej podobe a v takej miere, ako to zodpovedalo jeho vlastným zámerom. Ako u Jána Kollára nejde vo vzťahu k Herderovi o pasívny receptívny akt, nestojí ani Štúr k Hegelovi a ostatným svojim dobovým predlohám vo vzťahu epigóna a bezprofilového stúpenca. Ukazuje sa to na analýze jeho filozofických náhľadov, ktoré už svojím jedinečným charakterom zaradenia do programu obrodenia slovenského života, poukazujú aj na minulosť v slovanských koreňoch a Štúrovu budúcu vlastnú mysliteľskú koncepciu.[6]
Ján Kalinčiak, jeden zo štúrovcov, vo svojom článku s názvom Slovo pánovi Lichardovi píše: „Herder takto urobil revolúciu v nemeckom básnictve, on povýšil prirodzenú poéziu na stanovisko jej náležajúce; teórie svoje ospravedlnil ale najmä tým, že zozbieral najlepšiu národnú poéziu všetkých takého dačo majúcich národov a vydal ich na svetlo k úžasu na svoje školy pyšných Nemcov; on poznal i poéziu slovanskú lepšie ako tí Staroslováci, čo len skandovať sa naučili.“ (KALINČIAK, J.: Slovo pánovi Lichardovi, 1846). Miesto Herdera preto je vo filozofií štúrovcov veľmi podstatné, ako aj ich samotné uvedomenie odkazu, ktorý im vo svojej filozofii zanechal.
Štúr operuje herderovským pojmom ľudu ako spoločenstva jazyka, v ktorom sa vyjadruje individuálny spôsob bytia etnického kolektívu, takýto typ organickej ľudovosti sa zakladá na idealizovaní a romantizovaní reálneho života. V tomto prístupe možno vidiel určitú odlišnosť od postojov slovenských protestantských osvietencov, ktorí propagovali mentálne, sociálne a hospodárke povznesenie a vzdelanie príslušníkov ľudových vrstiev ako indivíduí, sledujúc šírenie urbánnych noriem a mestskej kultúry.[7]
Ľudovít Štúr mal veľmi blízko k revolučným demokratom, obdivom k Rusku, jeho ľudu a vierou, že Rusko príde na pomoc utláčaným slovanským národom v boji za národne upovedomenie.[8]
Štúrovci, ktorí sa prepracovali pojmovou sústavou Hegelovej Fenomenológie ducha,[9] Filozofie dejín, Estetiky i Logiky[10], objavili vnútornú súvislosť tejto filozofie s politikou, s dejinami a životnými problémami svojej doby vôbec. Veľký obdiv Ľudovíta Štúra ku Hegelovi pramení priamo v skutočnosti, že v Hegelovej filozofii našiel jedinečnú teoretickú výzbroj pre rozpracovanie aktuálnych otázok slovenského života a slovanskej histórie. Pod vplyvom tohto učenia pochopil hlboko aj otázku účasti filozofie v spoločenskej praxi.[11]
Do odchodu Ľudovíta Štúra na hallské štúdiá sa v odpovedi na filozofické otázky materiálovo i filozoficky orientoval v okruhu prameňov šafárikovsko-kollárovských. Filozofickou autoritou mu v tomto období bol vo veciach Slovanstva prostredníctvom Kollára Herder. Humanistický cieľ ľudstva a Slovanstva zostal v Štúrovej filozofii dejín trvalým základom aj po jeho príklone k heglovskej historickej koncepcii, hoci ona tento postulát relativizovala. Rovnako v Štúrovej filozofii reči a v názore na slovanskú poéziu a ľudovú tvorbu, ako sa prejavujú v Náuke reči slovenskej (1846) a O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1854), heglovské vplyvy sa navrstvujú na pôvodnejšiu inšpiráciu herderovskú. Na druhej strane až vo svetle Heglovej filozofie ducha a historickej dialektiky nadobudli pre Štúra prvky herderizmu význam reálnych argumentov pre tvrdenie, že sa Slovania môžu stali skutočnou historickou a humanizujúcou silou v dejinách.[12]
V historických aj filozofických rukopisoch i v celom rade menších prác Hegel naznačuje, ako je filozofia prostredníctvom histórie, umenia i politiky, ktorým poskytuje metodologickú základňu a hodnotiace princípy, je zainteresovaná nielen na vysvetľovaní minulosti, ale aj na vytváraní súčasnosti a budúcnosti. Filozofia nie je nejaké mŕtve učenie, nie je to súhrn poučiek a poznatkov. Filozofia je aktívna myšlienka, ktorá oživuje a do vzájomného vzťahu uvádza izolované javy, mechanicky nahromadené fakty, problémy, osoby a ich osudy. Tým však filozofia prekračuje rámec do seba uzavretej vedy a stáva sa vnútorným momentom aj iných vedných disciplín, ako histórie, estetiky, politiky a ideovej činnosti ľudí vôbec.[13]
Herder patril k bavorským iluminátom. V spoločenstve iluminátov išlo o tajné spoločenstvo, ktorého členom bol aj Goethe. Ilumináti sa usilovali prostredníctvom osvietenstva a zlepšením mravov zrušiť, aby ľudia vládli ľuďom, a stavali sa proti katolíckej cirkvi. Ilumináti boli opradení množstvom mýtov a sprisahaneckých teórií. Herder sa nevyjadroval o svojej príslušnosti k iluminátom, no v liste slobodomurárom sa priznal k vlastnej príslušnosti k slobodomurárom.[14]
Ľudovít Štúr poznal svetovú literatúru, najmä nemeckú, otcom ktorej bol v nemalej miere práve Johann Gottfried von Herder. V argumentoch Ľudovíta Štúra nájdeme určitú ozvenu Herderových pohľadov vyslovených v Listoch na podporu ľudskosti, kde konštatuje, že práve najnižšie triedy sú najvernejšími strážcami materinskej reči. Herder už jasne hovorí, že iba materinským jazykom možno národ ako celok vychovávať, ním možno udržiavať čisté mravy a poriadok. Kto však opovrhuje jazykom svojho národa, zneuctieva najšľachetnejšie publikum a stáva sa jeho nepriateľom. Kto jazyk národa pestuje, ten prispieva k jeho vzdelaniu a posilneniu, ten prispieva k zachovaniu jeho jednoty.[15] Slovenská národná kultúra sa v 19. storočí ešte len formuje a kompletizuje a nachádza sa na stupni, kedy sa sústreďuje na zaistenie svojej jednoty a usporiadanie.[16]
Vplyv Herdera na štúrovskú filozofiu badať v štyroch smeroch. Podľa herderovskej filozofie vývoj nie je náhodný, dejiny ľudstva sú súčasťou celej slnečnej sústavy, vývoj národov určuje ich odlišný charakter a vnútorná sila združuje spoločenstvo.
Vývoj nie je náhodný, prebieha podľa určitých zákonitosti. Možno konštatovať, že utopizmus, utopické politické myslenie vzniká v prostredí, ktorého despotické mocenské pomery neumožňujú vývoj, a vôbec politický život, a preto príslušníkom intelektuálnych elít nezostáva iné východisko vymanenia sa spod vplyvu dusivej skutočnosti tupej moci ako filozofia dejín a premýšľanie o jej chode. Jedine minulosť zostáva voľným druhom ďalšieho myslenia.[17]
Podľa ďalšej z filozofických ucelených myšlienok Herdera, dejiny ľudstva sú súčasťou dejín celej slnečnej sústavy. Sú pokračovaním prírody a človek je produktom prírody, zostáva s ňou spojený aj keď sa v dôsledku vzniku štátu od nej odlučuje. Ľudský rod sa stále vyvíja k lepšiemu a dejiny sú procesom sebavytvárania človeka. Dôležitú úlohu v nich zohráva humanita. Štúr nemal skúsenosť s porovnávaním s inými podobami historickej dialektiky spoločenského vývoja vo svete, dosahovaného v inej než svojimi koreňmi pôvodne dobyvateľsko-nomádskej západnej civilizácii. V závere práce sa mu však úplne nehegeliánsky a akoby samočinne, logickým postupom jeho vlastného zdravého rozumu vytvára nový model prirodzenej spoločenskej dialektiky.[18]
Vývoj národov, podľa Herdera, určuje ich odlišný charakter a ducha. Pre Štúra boli udalosti a výsledok revolučného obdobia cezúrou, ktorá zmenila jeho pohľad na národnú otázku. Premenila sa mu zo slovenskej na slovanskú. Pôvodný slovenský národotvomý projekt sa rozpustil v slovanskom. Štúr svoje myšlienky zhrnul v spise, ktorý nazval Slovanstvo a svet budúcnosti. Nepriťahovala ho nedávna minulosť, podujal sa konštruovať budúcnosť. Jeho prístup sa tak odlišuje od Hegelovho, ktorý filozoficky poznával v dejinách to, čo bolo vývojovo hotové a dokončené, Štúr však predpovedá to, čo bude alebo má byť a tak v tomto smere je viac zameraný na Herdera.[19]
[1] Porov. TIEFENBACHEROVÁ, A.: Filozofia. Čo by sme mali vedieť. Mníchov: Aktuell, 2011, s. 112.
[2] Porov. JÓNA, E.: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1985, s. 103.
[3] Porov. KLÁTIK, M.: Osobnosť Ľudovíta Štúra. In: KLÁTIK, M. a kol..: Ľudovít Štúr a jeho doba. Prínos pre cirkev a národ. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, a.s., s. 16.
[4] Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 355.
[5] Porov. PŠEŇÁK, J.: Kapitoly z dejín Slovenského školstva a pedagogiky. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava, 2000, s. 113.
[6] Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 156.
[7] Porov. ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 20.
[8] Porov. ZAJAC, P.: Paradoxy slovenského romantického hnutia. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 72.
[9] Porov. CORETH, E. a kol.: Filosofie 19. století. Berlín: Urban-Taschenbucher Band 533, 1997, s. 85-102.
[10] Porov. SUCHÝ, M. a kol.: Malá antológia z diel filozofov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991, s. 197-202.
[11] Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 157.
[12] Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 355.
[13] Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 157.
[14] Porov. TIEFENBACHEROVÁ, A.: Filozofia. Čo by sme mali vedieť. Mníchov: Aktuell, 2011, s. 113.
[15] Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 186.
[16] Porov. TARENKOVÁ, I.: Národnoobrodenecké literárne reprezentácie v diskurze slovenského realizmu. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 409.
[17] Porov. PICHLER, T.: Štúrov etnický entuziazmus ako politika túžob, nádejí, ideí a moci. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 31.
[18] Porov. ČARNOGURSKÁ, M.: Prerod Ľudovíta Štúra z ortodoxného „hegelovca“ na politika obhajujúceho obojstranne súčinnú dialektiku protikladných častí existujúcej spoločenskej aktivity. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 252.
[19] Porov. PICHLER, T.: Štúrov etnický entuziazmus ako politika túžob, nádejí, ideí a moci. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 24.
[20] Porov. MIKULOVÁ, M.: Medzi vábením ducha a imperatívom predmetnosti (Jozef Škultéty a doznievanie národného obrodnenia). In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 403.
Najnovšie články
Archív
Kategórie
LASTEST NEWS
-
Ľudovít Štúr: Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí
29. novembra 2020 -
1. Postmoderný rozklad spoločenského života
29. novembra 2020 -
Best Treehouse Plans
24. marca 2017 -
The Future of Buildings
24. marca 2017 -
Engineering of the Winner Towers
24. marca 2017 -
History of the Interstate Highway System
23. marca 2017 -
Hello world!
24. apríla 2016
CATEGORIES
- Diela štúrovcov (1)
- Nezaradené (5)
- Štátnica (1)
Najnovšie komentáre