Otázka národnej identity štúrovcov prichádza predovšetkým s spojitosti s hnutím a aktivitami Ľ. Štúra. Na národnú uvedomelosť štúrovcov spomína v Rozpomiekach J. M. Hurban[1]. Tieto opisy pôsobia tak, akoby sa idea národnej identity zhodovala s predstavami staršej a mladšej generácie.

Situácia generácie štúrovcov, zvlášť Ľ. Štúra je známa a pomerne dobre zmapovaná. Spomínané silnejúce maďarizačné snahy vytvárali tlak na dovtedy rodiace sa hnutie tzv. Slovákov. Vďaka snahám Ľ. Štúra vyvstal proces formovania národnej identity, ktorá však bola v dôsledku viacerých smerov nejednotná. K šíreniu národného obrodenia v rokoch 1848/49 sa pričinili aj snahy ostatných národov v monarchii, silnejúca školská sieť a silnejúce maďarizačné tendencie v Uhorsku.

Šírenie maďarčiny a vytláčanie národných jazykov zo škôl bolo naprotiveň väčšiny maďarských národov v Uhorsku, vrátane bežného obyvateľstva, ktoré často v dôsledku veľkej vzdialenosti od maďarského etnického centra, maďarčine jednoducho nerozumelo. Mnohé protesty boli preto spojené predovšetkým s uznaním používania národných jazykov popri maďarčine, čo však nekorešpondovalo s maďarskými centralizačnými snahami[2].

Prvé zmeny, ktoré sú spojené s formovaním národnej identity štúrovcov prišli s germanizačnými snahami Jozefa II., ktorý mal záujem o zjednotenie celej monarchie pre lepšie fungovanie počiatočnej byrokracie. Do tohto času bola ešte silne rešpektovaná identita obyvateľstva Uhorska[3], ktorý nemusel nazerať na svoj pôvod, alebo rodný jazyk. V celej krajine existovala určitá istota, že sa obyvatelia dohovorili za pomoci latinčiny, ktorú každý na určitom stupni znalostí ovládal. Napriek tomu, že používanie latinského jazyka bolo často ovplyvnené rôznymi dialektmi čo spôsobovalo jeho nejednotnosť či na báze gramatickej, alebo v oblasti slovenskej zásoby, jeho úloha bola kľúčová pre fungovanie celého kráľovstva[4]. Uvedené germanizačné snahy Jozefa II. však vyvolali nespokojnosť, ktorá zasiahla i do radov rozširujúcej sa vrstvy vzdelancov. Mnohé uhorské životy vyjadrovali otvorenú nespokojnosť voči germanizácii a ako alternatívu voči latinskému jazyku neschopného reflektovať význam doby, navrhovali práve jazyk maďarský, ktorý bol v tom čase na vzostupe[5].

V spojitosti s formovaním národnej identity nemožno opomenúť skutočnosť, že Ľ. Štúr, ktorý bol výrazne ovplyvnený rodičovskou výchovou, predovšetkým otcom Samuelom[6], sa narodil a časť života prežil v jednej z etnicky slovenských / slovanských hornouhorských žúp. Liptovská, Nitrianska, Oravská, Šarišská Trenčianska, Turčianska a Zvolenská[7], ktoré tvorili v rámci Uhorska skutočne izolované prostredie, do ktorého takmer neprenikali inojazyčné, či etnické vplyvy. Miera maďarizácie a germanizácie tu bola skutočne najnižšia, rovnako ako počet menšín[8]. S výnimkou modranského prostredia, ktoré bolo čiastočne germanizované[9], nepoznal otec Ľ. Štúra iné prostredie ako slovenské. Jeho matka Anna nepoznala iné pomery ako v trenčianskej župe, preto ju v tejto súvislosti Hurban označoval ako pronárodnú.[10] Vyvstáva preto otázka, či Samuel Štúr súhlasil so smerovaním a národnými ideami svojho syna, ktoré ich rodinu bezprostredne ohrozovali. Istotne nepovažoval synove nazeranie na národnú identitu za nesprávne, predovšetkým v čase maďarizačných snáh K. Zaya, avšak zároveň sa ho dotýkalo i striktné oddelenie novo kodifikovanej slovenčiny a biblickej češtiny/ slovakizovanej češtiny, ktorú otec Ľ. Štúra používal celý život. Okrem toho, že tento čin Ľ. Štúra spôsobil určitú nevraživosť v českom, resp. česko-slovenskom prostredí, prijímali i niektoré veľké osobnosti tej doby tento počin veľmi ťažko[11].

Štúr sa však snažil o zjednotenie všetkých severných Slovanov v Uhorsku pod záštitou národnej integrity. Práve preto si vybral jazykovo najčistejšie prostredie turčiansku župu, resp. nárečie používané v Turčianskom sv. Martine do ktorého prenikali cudzie vplyvy len minimálne. Rozdielnosť a potrebu zjednotenia etnika si Ľ. Štúr uvedomoval najmä v spojitosti s bojom proti maďarizácii a zachovaním istej národnej identity. Jeho cieľom nebolo rozbiť vzťahy medzi českým a slovenským prostredím. Uvedomoval si, že Slováci spoza moravských hraníc sa odlišujú od Slovákov na východe krajiny, preto potreba vzájomného porozumenia bude pre ich zachovanie kľúčová[12].

[1]        Porov. HURBAN, J. M.:  Ľudovít Štúr, Rozpomienky. Bratislava: Slovart, TASR, 2015, s. 17-25.

[2]        Porov. RAPANT, D.:  K počiatkom maďarizácie. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 1931, s.12.

[3]        Porov. DEMMEL, J. KOLLAI, I.:  Rozštiepená minulosť: kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Nadácia Terra Recognita, 2013, s.12-21.

[4]        Porov. RAPANT, D.:  K počiatkom maďarizácie. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 1931, s.41.

[5]        Porov. RAPANT, D.:  K počiatkom maďarizácie. s.127.

[6]        Porov. HURBAN, J. M.:  Ľudovít Štúr, Rozpomienky. Bratislava: Slovart, TASR, 2015, s. 17.

[7]        Porov. DEMMEL, J. KOLLAI, I.:  Rozštiepená minulosť: kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Nadácia Terra Recognita, 2013, s.54.

[8]        Porov. RAPANT, D.:  K počiatkom maďarizácie. s.61.

[9]        Porov. RAPANT, D.:  K počiatkom maďarizácie. s.61.

[10]       Porov.  RYCHLÍK, J.:  Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914-1992. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2012, s. 28.

[11]       Porov.  RYCHLÍK, J.:  Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914-1992. s. 28.

[12]       Porov.  RYCHLÍK, J.:  Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914-1992. s. 39.