Pre ukončenie procesu vytvorenia novodobého národa, bolo potrebné zabezpečiť existenciu jedinečných znakov národa. Týmito znakmi sú: územie, jazyk, vlastná kultúra a hospodársky život. Svojbytnosť slovenského národa sa stala základnou politickou myšlienkou Štúrovej národnej ideológie. Štúrovci boli presvedčení o nevyhnutnosti vydobytia si samostatnosti a potrebe uznania slovenského národa.[1]

Od tridsiatych rokov sa cielene a dlhodobo venoval Ľudovít Štúr štúdiu rôznych tém súvisiacich so slovanským svetom, kultúrou, literatúrou, jazykmi a dejinami slovanských národov. Po revolučnom prevrate sa v päťdesiatych rokoch vrátil k téme, doplnil si podklady, konzultoval či preberal z prác iných autorov rozoberajúcich slovanskú literatúru, dejiny a kultúru.[2]

Podobným humanistickým duchom, ako u jeho nasledovníka Kollára, pochádzajúcim zo starostlivosti o človeka a národ, je naplnená aj ideová činnosť príslušníkov mladšej obrodeneckej generácie štúrovcov. Filozofia štúrovcov sa nachádzala na rozhraní dvoch vekov. Jedného odchádzajúceho, v ktorom otázky človeka, národa či ľudstva sa riešili z hľadiska mocenského a z pozície uzurpácie moci silnejšími privilegovanejšími jednotlivcami, spoločenskými skupinami a národmi. Druhého prichádzajúceho, v ktorom sa právo a spravodlivosť bude prisudzovať každému človeku, bez ohľadu na jeho pôvod, stav alebo akékoľvek iné vonkajšie rozlíšenia a v ktorom rovnosť, bratstvo a sloboda budú synonymami pravej ľudskosti.[3]

V onom starom svete práve pre nadvládu mocenských princípov nad humanistickými mohli sa skutočné ľudské práva rozvíjať iba v nepatrnej miere. Ľudovít Štúr sa v otázke atribútov človeka učí od francúzskych teoretikov prirodzeného práva. Prijíma ich však modifikované už herderovsko-hegelovským vývinovým poňatím slobody a ľudskosti.[4]

Podľa Ľudovíta Štúra je sloboda človeka a vzájomné vzťahy rovnosti a bratstva medzi ľuďmi dané v samej vrodenej ľudskej podstate. Podstata je podľa neho spoločná a rovnaká u všetkých ľudí. Avšak v celkovom prostredí, v ktorom sa človek pohybuje aj medzi prírodnými silami, telesnými vášňami, v ktorom rozhoduje najčastejšie fyzická sila a víťazí brutalita, nemôže byť ani reč o dokonalej slobode, rovnosti a ľudskosti vôbec. Ľudovítovi Štúrovi sú tieto vlastnosti viazané len na život v spoločnosti a sú výsledkom dlhého dejinného a spoločenského vývinu človeka a spoločnosti, v ktorej sa pohybuje. Humanizácia človeka je podmienená stupňom vývinu ľudstva a taktiež stupňom uvedomelosti národa.[5]

Zaujímavý pohľad na striedanie zážitkového a operatívneho naratívneho módu  nájdeme v rozprávke Janka Francisciho. Čitateľa vedie k tomu, že rozprávka je celkom priehľadná a oba kódy sa k sebe tesne primkýnajú. Za Voľnorádmi sa skrývajú Slováci, za Psohlavcami Maďari a zmiznutá sloboda a rovnosť je priamym citátom podstatnej zložky základného hesla Francúzskej revolúcie. V tomto zmysle je Francisciho rozprávka nezakrytou, radikálne demokratickou alegóriou.[6]

Základná črta konštituovania buržoáznych národov, sa prejavovala všade úmerne s bojom o národný trh i postupujúcim bojom o národnú osobitnosť, svojbytnú kultúru, jazyk a všetky atribúty, ktoré k pojmu národa patria. Táto zákonitosť sa potvrdila nielen na stupňujúcej sa konfliktnosti slovenského národného hnutia s Maďarmi a Viedňou, ale aj na progresívne sa diferencujúcom postoji k českému národnému hnutiu a modifikácii kollárovskej idey Slovanstva. Základ tohto individualizačného procesu Slovákov umožnil objektívny rozmach sociálnych síl, ktorý sa uskutočňoval v čase nástupu štúrovcov.[7] Kým Ján Kollár ešte písal, že je „hlasom volajúcim na púšti“ (Jn 1, 23), tak Ľudovít Štúr sa stal prvým apoštolom slovenského národa, ktorý sa ho rozhodol nasledovať až pod kríž.

Štúrovský príklon k ľudu, aj keď nie je plebejského pôvodu, je široko teoreticky podložený a úmerne k tomu i precítený.[8] Poznanie i cit k národu štúrovcom diktujú priamo slová ich zakladateľa Ľudovíta Štúra: „Povýšenie slovenčiny na spisovný jazyk musí sa uskutočniť v prvom rade v záujme ľudu, lebo jeho život možno iba vlastným nárečím podchytiť a rozvinúť. Spisovná slovenčina je krásna a bohatá reč slovenského ľudu; nie je ona vyumelkovaná a vylízaná ako iné moderné, kultúrne reči. Je však silná, svieža a bystrá, zachovalá vo svojej jednoduchosti, ako je náš ľud. Je dosiaľ iba rečou obyčajnou, lebo sa len v takomto živote pohybovala; preto ju treba povýšiť, aby sa dostala do vyššieho života a tak sa vzdelávala.“ (ŠTÚR, Ľ.: Slovo ku krajanom slovenským, 1846).

Pospolitosť chápe Ľudovít Štúr ako jednotu tých, ktorí patria a hlásia sa k jednému spoločnému Slovenskému cieľu. Z hľadiska typov jednôt, do ktorých sa ľudia a národy zaraďujú, a to buď prirodzene a dobrovoľne, alebo na základe historických, jej sociálne právnych či mocenských zjednotení, môžu žiť v rozličných pospolitostiach. Potreby ku ktorým ich viažu vždy iné a inak odstupňované putá. Národnú pospolitosť, ktorú Ľudovít Štúr pokladá za najstaršiu, najprirodzenejšiu a najspontánnejšiu, tvoria ľudia jedného pôvodu, spojení jednou rečou, príbuznými mravmi a obyčajami. Táto jednota bola najčastejšie aj základom vzniku obcí a štátnej pospolitosti.[9]

V súvislosti s bojom za spisovnú slovenčinu rozvádza Štúr, možno povedať až fascinujúcim spôsobom, dôležitosť morálnej jednoty národa a jeho pronárodných aktivít. Reč, označuje za symbol národného spojenia a za jeho heslo vôle k životu. Ak národ chce pred svetom dokázať svoju jednotu, svoju silu a vôľu k životu, musí najprv najsilnejšou vôľou rozmetať a roztrhať to, čo jeho zjednoteniu stojí v ceste, a potom sa s chuťou pustiť do práce, neľakať sa obetí a ťažkostí, veď bez veľkých obetí sa v dejinách nič veľkého nevykonalo.[10]

Na Slovensku a najmä Ľudovítovi Štúrovi bolo jasné, že slovenský jazyk sa má čím skôr pretvoriť na nástroj vyššej kultúry s vyššou hodnotou. V jeho vývinovej etape národnej ontogenézy dochádza k exteriorizácii duše národa a postupne sa utvára duch národa. V tomto štádiu jazyk dosahuje ešte vyšší stupeň objektivizácie, prejavujúcej sa najmä vo vedeckom a umelecky vycibrenom jazyku. Toto štádium na Slovensku práve prebieha, no jeho napredovanie spomaľujú kozmopolitné a imperiálne tendencie svetových jazykov, predovšetkým angličtiny. Národný duch sa neukazuje len vo vyššej, objektívnej podobe jazyka, ale aj v duchu spolupatričnosti, ktorý sa prejavuje ako uvedomelý za zodpovednosť za všetkých členov pospolitosti, a to najmä v krízových situáciách národa, ktorého predkami boli Slovania.[11]

Slovania sa musia podľa Štúra pripraviť na sprievodný znak možnosti riešenia slovanskej otázky spôsobom pripojenia sa k Rusku, a tým bude prijatie ruštiny a pravoslávia. Ruština sa stane spoločným jazykom kultúrnej výmeny, podobne ako v jeho súčasnosti bola takýmto jazykom všetkých vzdelancov z radov Slovanov nemčina. Všetky národy by si však mali uchovať svoje národné jazyky, ktoré budú ďalej rozvíjať a zveľaďovať. Na prijatie ruštiny v pozícii hlavného jazyka slovanskej literatúry sa treba podľa Štúra pripraviť, a preto je podľa neho dôležité, aby sa o túto vec vzbudil záujem a hovorilo sa o nej.[12]

[1]        Porov. CHOVANEC. J. a kol.: Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo. Bratislava: Procom, 2005. s. 47-48.

[2]        Porov. KODAJOVÁ, D.: Dve posolstvá Ľudovíta Štúra- Kultúrno-historický význam diel Slovanstvo a svet budúcnosti a O národných písních a pověstech plemen slovanských. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 204.

[3]        Porov. PŠEŇÁK, J.: Kapitoly z dejín Slovenského školstva a pedagogiky. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava, 2000, s. 107.

[4]        Porov. MACKOVÁ, M.: Formovanie osobnosti Ľudovíta Štúra. In: KLÁTIK, M. a kol..: Ľudovít Štúr a jeho doba. Prínos pre cirkev a národ. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, a.s., s. 36.

[5]        Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 157.

[6]        Porov. ZAJAC, P.: Paradoxy slovenského romantického hnutia. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 72.

[7]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 351.

[8]        Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 186.

[9]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 365.

[10]       Porov. PŠEŇÁK, J.: Kapitoly z dejín Slovenského školstva a pedagogiky. s. 118-119.

[11]       Porov. LETZ, J.: Slovenská kresťanská filozofia 20. storočia a jej perspektívy. Trnava: Filozofická univerzita v Trnave, 2010, s. 49.

[12]       Porov. KODAJOVÁ, D.: Dve posolstvá Ľudovíta Štúra- Kultúrno-historický význam diel Slovanstvo a svet budúcnosti a O národných písních a pověstech plemen slovanských. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 214.