Národné vedomie ako základná zložka národnej identity reálne existuje len prostredníctvom série interpretačných a identifikačných praktík a tvorí rámce spôsobov vnímania, prostredníctvom ktorých jednotlivci v rámci vnútorne diferencovaného spoločenstva tvarujú vzťah k sebe samým, k iným, k svojim možnostiam a svojim obmedzeniam.[1]

Hlavná otázka, od ktorej vysvetlenia ktorej závisel celý rad ďalších otázok slovanskej identity, bola pre Ľ. Štúra otázka vyriešenia problému slovenskej národnej samostatnosti. Táto myšlienka sa mu nastolila ako výsledok celého národnobuditeľského úsilia od bernolákovcov a Hollého, a to vtedy, keď v reláciách celouhorských a celoríšskych vznikli pre politické vystúpenie Slovákov už vhodné podmienky. J. Kollár nevidel ešte jasne, že v záujme rozvitia národa je nutné vydiferencovať ho zo slovanského celku a preto aj v otázke spisovnej slovenčiny, vzťahu Čechov a Slovákov a slovanských národov vôbec zastával názor o nutnosti podriadiť záujmy čiastok záujmom celku. Ľ. Štúr nevidel už iné východisko zo súčasnej situácie slovenského národa, ako jeho uznanie za osobitný národ so všetkými právami a poctami, ktoré národu prináležia.[2]


[1]        Porov. https://euractiv.sk/section/all/opinion/narodna-identita-voci-novym-vyzvam/

[2]        Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 178.