Revolučné jazykové chápanie národa v spojitosti s lojalitou k historickému štátu je u Štúra zjavné predovšetkým v Slovenskom prestolnom prosbopise z roku 1842, v ktorom deklaruje svoju požiadavku na ochranu Slovákov pred maďarizáciou. Na jednej strane tvrdí, že „podľa našej od maďarskej rozdielnej reči sme osobitým národom, ktorý je schopný ďalších pokrokov len vzdelávaním svojej vlastnej reči“, súčasne sa však opakovane hlási k záujmom „spoločnej vlasti“.[1]
V polemikách s grófom K. Zayom Štúr veľmi často používal historické argumenty, primárne argument o autochtónnosti slovenského obyvateľstva. Právo Slovákov na lepší život v porovnaní s tým, aký mali v čase, kedy čelili maďarizačným snahám, Štúr často argumentoval slávou Veľkej Moravy, pretože sa snažil zabrániť vytláčaniu slovenského jazyka z verejného života a zo vzdelávacích inštitúcií. [2] Prestolný prosbopis v kontexte budovania národa poukazuje na to, že na slovenskú otázku bolo nazerané nielen z hľadiska uhorskej politiky a podmienok každodenného života v Uhorsku, ale i v širších európskych súvislostiach. Protest proti zavádzaniu maďarského jazyka a snahu o zachovanie latinčiny v cirkevných dokumentoch bol zdôvodňovaný tým, že „maďarské matriky, výťahy a vysvedčenia z cudziny (…) vracajú ako neupotrebiteľné, zatiaľ čo latinská reč má platnosť v celej Európe“.[3]
Prestolný prosbopis tiež zdôrazňuje potrebu inštitucionalizácie postavenia slovenského jazyka, napr. v súdnych konaniach, či pri cenzúre tlače a katedry slovanskej reči na univerzite v Pešti.[4]
Okrem snáh zabrániť expanzii maďarského jazyka v Uhorsku na úkor jazykov nemaďarského obyvateľstva, bolo v záujme Ľ. Štúra pri budovaní slovenského národa i budovanie slovenských verejných a kultúrnych ustanovizní, na čo mal slúžiť spolok Tatrín.
Konštrukcia slovenskej identity, ktorá sa vymedzovala nielen voči maďarsky hovoriacemu obyvateľstvu Uhorska, ale i voči národu českému, bola otvorenie ohlásená kodifikáciou spisovného slovenského jazyka v roku 1843. Štúrova jazyková odluka je vnímaná z pohľad historikov čisto politicky, ako nutnosť, ktorú bolo potrebné vykonať na obranu proti maďarizácii. „Štúr tak chcel zjednotiť k jednotnej práci národných katolíkov i evanjelikov, a predovšetkým sprístupniť ľuďom politické vzdelanie a povzbudenie. Bolo vidno, že nastáva ťažký boj s Maďarmi o slovenskú budúcnosť“[5]. Tento krok znamenal i rozkol medzi v slovenskom evanjelickom tábore, pretože priaznivci J. Kollára a P. J. Šafárika tento rozkol odsúdili a vyslovili svoj záujem o zotrvanie pri spisovnom jazyku českom. Tento konflikt pretrvával medzi jednotlivými frakciami v čase revolučných rokov 1848-1849 a neskôr. Súčasne však uvedený rozpor, o ktorom svedčia i záznamy napr. dielo Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, svojim priebehom predznamenal konflikt v oblasti politickej jednoty Slovákov a Čechov, ako medzi stúpencami partikularizmu. Zatiaľ čo P. J. Šafárik argumentoval predovšetkým v obchodnom duchu a vychádzal z ekonomického a sociálneho zaostávania území obývaných Slovákmi v porovnaní s českými krajinami, J. Kollár aktivity štúrovcov odsúdil a spisovnú slovenčinu Štúra označil prívlastkom – nekultúrny jazyk nižších vrstiev[6]. Tento počin z roku 1843 predstavoval dôvod, pre ktorý zastávali kritický postoj voči Ľ. Štúrovi a jeho duchovnému a politickému dedičstvu aj politické elity prvej ČSR, napr. M. Hodža[7].
Revolučné roky 1848-1849 mali za príčinu transformáciu hnutia štúrovskej generácie z roviny intelektuálnej a kultúrnej do roviny politickej. V reakcii na vyhlásenie Uhorského snemu, podľa ktorého v Uhorsku žije iba jeden národ, a to národ maďarský, sa aktivizovali aj politické hnutia nemaďarských národností dožadujúce sa rovnoprávneho postavenia v rámci uhorského štátu. Vrcholom aktivity slovenských predstaviteľov v prvom období revolúcie bolo prijatie Žiadosti slovenského národa v Liptovskom Mikuláši 10. mája 1848, na ktorom bola z pozície Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu otvorená požiadavka na vytvorenie slovenskej politickej reprezentácie v podobe Slovenskej národnej rady.
Žiadosti obsahovali nielen jazykové, ale i teritoriálne a vyššie zmienené inštitucionálne požiadavky, napríklad to, aby popri celouhorskom sneme boli vytvorené národné snemy s právomocami na území definovanom na základe etnických kritérií, či zavedenie jazyka slovenského ako rokovacieho jazyka na územiach obývaných príslušníkmi slovenského etnika, ako i na úrovni obcí, miest a stolíc. Súčasne vyvstala i požiadavka na národné gardy so slovenskými veriteľmi a so slovenčinou ako veliacim jazykom. Revolučným rokom 1848 až 1849 môžeme pripísať i konsolidáciu národnej symboliky.
Napriek tomu, že požiadavky obsiahnuté v Žiadostiach rešpektovali štátoprávny rámec Uhorska, boli v konečnom výsledku odmietnuté, pretože predstavovali narušenie dovtedy unitárneho a nedeliteľného charakteru. Súčasne boli voči iniciátorom Žiadostí vydané represie v podobe zatykača. Význam Žiadostí však spočíva predovšetkým v tom, že obsahovali požiadavku administratívneho ohraničenia slovenského územia a vytvorenia slovenských politických inštitúcií, pričom táto požiadavka bola komunikovaná verejne.
Dôležitý však je i demokratický charakter Žiadostí, ktoré v článku IX nastoľovali požiadavku aktívneho volebného práva pre všetkých uhorských občanov a obyvateľov starších ako dvadsať rokov, ak boli „svojmu rodu verní, zločinstvom a výstupkami nezašpintaní“[8]. Pasívne volebné právo sa malo vzťahovať na každého občana staršieho ako dvadsaťštyri rokov. Rovnako dôležitý bol i článok X, v ktorom je obsiahnutá požiadavka o potrebe slobody tlače a zhromažďovania“. [9]
Z hľadiska koncepcie záujem štúrovcov o dejiny a politickú situáciu ostatných slovanských národov bol determinovaný predovšetkým výskumnou činnosťou L. Štúra ako literárneho historika, ako i jeho skúsenosťami z pobytu v Nemecku.
Štúr si uvedomoval potrebu prezentovať to, čo by sme mohli označovať ak slovenský národ, aj na medzinárodnom fóre, predovšetkým s ohľadom na cenzúru, ktorá panovala v Uhorsku. V roku 1843 vydal v nemeckom Lipsku spis Sťažnosti a žaloby Slovanov na protizákonné prechmaty Maďarov[10].
V 40. rokoch ešte nebolo možné Štúra zaradiť do kategórie protizápadných politikov, najmä z dôvodu, že Slovanom prisudzoval mesianistickú úlohu brániť európske národy proti „islamu“ a formovať duchovné kvality „európskeho života“. Slovanstvo podľa neho bolo „skutočným stvárňovateľom terajšieho spôsobu života len s tým rozdielom do západných stvárňovateľov, že ono tomuto životu prinieslo obete iného druhu, než to oni urobili“[11]. Slovanská idea v tom čase činnosti štúrovcov nebola v rozpore s európanstvom, naopak, predstavovala jeho súčasť, doplnenie.
Revolučné roky 1848/49 priniesli politickú i myšlienkovú radikalizáciu štúrovcov čo sa prejavilo i hľadaní spojencov medzi ostatnými slovenskými národmi v rakúskej monarchii a za jej hranicami.
Odmietnutie Žiadosti slovenského národa a vydanie zatykača na Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. Hodžu malo za následok radikalizáciu myslenia a chápanie národnej otázky mimo štátoprávneho rámca Uhorska. Dôkazom toho je i Štúrov posun smerom k radikálnym revolucionárom. V čase príprav Slovanského zjazdu sa dostal do konfliktu s F. Palackým a P. J. Šafárikom, predovšetkým v otázke ich vzťahu k rakúskemu štátu. Podľa Štúra mal byť prvoradým záujmom slovanských reprezentácií v habsburskej monarchii budúcnosť samotných národov „Čo by nám povedal svet, keby sme o nič viac nestáli, než o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my“. [12] Štúr tak poukazoval na skutočnosť, že politické, ani jazykové požiadavky slovanských reprezentácií doposiaľ zo strany Viedne splnené neboli. Odmietal myšlienku federalizácie a žiadal o vytvorenie „samostatných slovanských obcí … pod vládou rakúskou“. [13] Svoje predstavy o usporiadaní vzťahov Slovanov s Rakúskom však nekonkretizoval. Na zjazde udržiaval kontakty predovšetkým s ruským revolucionárom Michailom Bakuinom.
Napriek svojej postupnej radikalizácii však Štúr ešte nezastával postoj priamej konfrontácie s vládou Uhorska.
[1] Porov. Prosbopis Slovákov v Uhorsku na jeho C. Kr.Apoštolské veličenstvo Ferdinanda V. In: Omnis, J.V.: O reč a národ, Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1973, s. 549 -555.
[2] Porov. ŠTÚR, Ľ.: Starý i nový věk Slovaků. Bratislava: Učená spoločnosť Šafaříkova v Bratislavě, 1935, s. 17.
[3] Porov. Prosbopis Slovákov v Uhorsku na jeho C. Kr.Apoštolské veličenstvo Ferdinanda V. In: Omnis, J.V.: O reč a národ, Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1973, s. 549 -555.
[4] Porov. Prosbopis Slovákov v Uhorsku na jeho C. Kr.Apoštolské veličenstvo Ferdinanda V. In: Omnis, J.V.: O reč a národ, Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1973, s. 549 -555.
[5] Porov. PEKAŘ, J.: Dějiny československé pro nejvyšší třídu středních škol. 2., Praha 1937, s. 71.
[6] Porov. KUTNAR, F.,MAREK, J.: Prehľadné dejiny českého a slovenského dejepisectva: od počiatku národnej kultúry až do sklonku tridsiatych rokov 20. storočia, Praha 2009, s. 671.
[7] Porov. HODŽA, M.: Českoslovnenský rozkol. Turčiansky Sv. Martin: vl. n., 1920
[8] Porov. Žiadosti slovenského národa. Liptovský Svätý Mikuláš. 10. mája 1848. Dokument č. 104. In: Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, s. 307-310
[9] Porov. Žiadosti slovenského národa. Liptovský Svätý Mikuláš. 10. mája 1848. Dokument č. 104. In: Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, s. 307-310
[10] Porov. ŠTÚR, Ľ.: Devätnáste storočie a maďarizmus. Ospravedlňujúci spis Ľudovíta Štúra. In. Omnis, J.V., s.697-711.
[11] Porov. MARTINKOVIČ, M.: Metamorfózy idey slovanstva a ich reflexia v slovenskom politickom myslení 19. storočia. In. Martinkovič, M.: Idey a vývoj slovenského národotvornéh myslenia v 19. storočí. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerity v Trnave, Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2011. s. 167.
[12] Porov. MATULA, V.: Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti. In: SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin, Matica slovenská, 1997, s. 101
[13] Porov. DANILÁK, M: Ľudovít Štúr a Slovanský zjazd v Prahe roku 1848,. In: SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin, Matica slovenská, 1997, s. 85
Najnovšie články
Archív
Kategórie
LASTEST NEWS
-
Ľudovít Štúr: Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí
29. novembra 2020 -
1. Postmoderný rozklad spoločenského života
29. novembra 2020 -
Best Treehouse Plans
24. marca 2017 -
The Future of Buildings
24. marca 2017 -
Engineering of the Winner Towers
24. marca 2017 -
History of the Interstate Highway System
23. marca 2017 -
Hello world!
24. apríla 2016
CATEGORIES
- Diela štúrovcov (1)
- Nezaradené (5)
- Štátnica (1)
Najnovšie komentáre