Národná identita s ohľadom na vzájomnosť Čechov a Slovákov bola formovaná viacerými generáciami. Vďaka vplyvu Veľkej francúzskej revolúcie a predovšetkým myšlienok Hegela a Herdera, ktoré objasňovali zrodenie národných štátov, vznikol spor, či na území od Šumavy k Tatrám žije len jeden národ s viacerými nárečiami, alebo dva so samostatnými jazykmi. Prvá línia, ktorá sa vyskytuje, je kollárovská, ktorá považuje ľud pod Tatrami za Čechoslovanov ako jeden z národov slovanských, ktoré medzi sebou majú určitú vzájomnosť. Kollár prvýkrát vzniesol vo svojom spise „O literárnej vzájemnosti mezi kmenmy a nářečími slavskými“ termín vzájomnosť. Druhou líniou bola línia štúrovská, ktorá stavala národnú identitu vo vzťahu k vzájomnosti najskôr na samostatnom nárečí, potom na národnom uvedomení Slovákov na základe spisovného jazyka a ich mieste v európskom a slovanskom kontexte.

Proces neustávajúcej diachrónnej konfrontácie medzi Čechmi a Slovákmi je i dnes ešte intenzívnejší o etnické a jazykové príbuzenstvo. Že jazyk umožnil väčšiu vzájomnosť uvádza i M. Vlček v Dejinách českej literatúry „Slovensko totiž prevzalo niektoré duchovné tradície české, pestovalo ich a do českých zemí ich vracalo hneď, ako politický útlak panujúci napríklad po Bielej hore, alebo počas dusivej cenzúry Metternicha opadol. Obidva národné systémy preto prejavili schopnosť prevziať – v určitom kruhu – riadené usporiadanie druhého systému takpovediac na striedačku“.[1]

Zrejmý pocit, že vlastná neschopnosť nedokáže čeliť odnárodňovaniu, vyvolal potrebu slovenskej inteligencie opierať sa o českú spoločnosť, ktorá bola, čo sa týka obhajoby národných záujmov, viac úspešná. Vlastné vyrovnávanie opozičných a integračných tendencií bolo zložitejšie, pretože české obyvateľstvo malo odlišný typ vlastenectva v porovnaní so Slovákmi : „i keď sú si blízki jazykovo, etnicky, Česi a Slováci mali odlišné dejiny, vnútené im ich rakúskymi a uhorskými vládcami. Čechy a Morava boli najviac pokročilou priemyselnou časťou rakúskej ríše. Slovensko bolo poľnohospodárskym zaostalým kútom uhorskej ríše…“.[2] V národnej identite Čechov a Slovákov je zjavný pocit náklonnosti k zemi, ktorá bola majetkom viacerých národov. Odkaz štúrovskej generácie pri hľadaní národnej identity pretrval i v búrlivom dialógu v čase rozdeľovania obidvoch štátov, kedy bola Slovákov naliehavá potreba vytvoriť si vlastný národ. Krátko po roku 1989 sa československý antagonizmus stal obsahom slovenskej politiky. V tomto období delení obidvoch národov ovládala ich vedomie idea vlastnej národnej identity, ktorú už v minulosti formuloval Ľ. Štúr „ak chceme niečím byť, musíme samostatne niečo začať, samostatne sa zaslúžiť, inak nie je možné, aby sme sa vyslobodili zo svojho živorenia a pozdvihli k väčšej hodnote“.[3]

[1]        Porov. REIS, V., KINTNEROVÁ J.: Kultura medzi Čechmi a Slovákmi. Praha: Academia, 2006, s. 28

[2]        Porov. REIS, V., KINTNEROVÁ J.: Kultura medzi Čechmi a Slovákmi. s. 34.

[3]        Porov. REIS, V., KINTNEROVÁ J.: Kultura medzi Čechmi a Slovákmi. s. 34.