Štúrova koncepcia národov mala ambivalentný charakter. Viditeľný je tu na jednej strane štúrovský nacionalizmus, orientovaný predovšetkým na budúcnosť a zameraný na vytváranie v tom čase neexistujúceho slovenského politického spoločenstva, ako i budovania solidárnych vzťahov v jeho vnútri, súčasne sa však popri všeobecných demokratických požiadavkách Štúr snažil túto snahu legitimizovať i na báze historických argumentov. Národ v ponímaní štúrovskej generácie obsahoval prvky teritoriality a ohraničenia, pretože sa primárne orientoval na obyvateľstvo Uhorska, ktoré používalo dialekty označované ako slovenské.[1]

V tomto kontexte sa u štúrovcov objavujú snahy definovať nielen jazykové a mentálne hranice, ale i ale i „slovenskosť“ za pomoci geografických pojmov, napr. odvolávaním sa na rieku Dunaj, Váh, Hron, pohorie Tatry, ale i na Devín.[2]

Demokratizmus a umocňovanie vedomia spoločnej minulosti je možné vnímať ako odkazovanie na chápanie národa ako spoločenstva suverénneho a vnútorne solidárneho. Už v predrevolučnom období sa v agende hnutia štúrovcov objavili náznaky o masovú mobilizáciu, ku ktoré je možné prisudzovať petícii adresovanej uhorskému snemu o používaní materskej reči v Uhorsku. V tom čase boli pre nich ešte obvyklé predstavovanie sa ako „konštitúcii a kráľovi vždy verní Slováci“, ktorí pociťovali lojalitu nielen voči panovníkovi, ale aj voči Uhorsku[3]. Filozofia národa štúrovcov vychádzala z myšlienky, že „Slováci znášali s ostatnými obyvateľmi uhorskej krajiny rovnaké bremená vo vojne i v pokoji“, preto si i nárokovali na „rovnako spravodlivé nakladanie“ [4]. „Intelektuálny záujem o postavenie slovenského obyvateľstva, ktoré je príznačný pre prvé generácie slovenského národného obrodenia z katolíckeho kruhu A. Bernoláka, alebo evanjelického okruhu J. Kollára a P. J. Šafárika, ktorý je v kontexte periodizácie označovaný za fázu A, teda v ére štúrovcov začína vstupovať do fázy B, t.j. nadobúdať politické podoby, aj keď nedosiahol úroveň fázy C, v ktorej sa národné hnutie stalo masovým a začalo oslovovať najširšie vrstvy spoločnosti“.[5]


[1]        Porov. ANDERSON, B.: Představy společenství. Úvahy o původu a šíření nacionalizmu.

Praha: Karolinum, 2008, s.23

[2]        HROCH,M.: Národy nejsou dílem náhody. Příčiny a předpoklady utváření moderních evropských národů. Praha: Slon, 2009, s. 52-54.

[3]        Porov. KILIÁNOVÁ, G.: Identita a pamäť. Bratislava: Ústav etnológie SAV, 2005, s.18-21.

[4]        Porov. Návrh petície Slovákov uhorskému snemu o používaní materinskej reči v Uhorsku. Bratislava 1840. Dokument č. 95 In. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. Zv. 1. Bratislava: Národné literárne centrum, 1998, s. 228-290.

[5]        Porov. HROCH,M: Národy nejsou dílem náhody. Příčiny a předpoklady utváření moderních evropských národů. Praha: Slon, 2009, s. 52-54.