Koniec 18. storočia je poznačený prvopočiatkami procesu formovania národnej identity, označovanej dobovo ako národné obrodenie. Formovanie českého a slovenského národa prebiehalo súbežne s ostatnými národnými hnutiami v stredoeurópskom priestore. Slovenské národné hnutie tak bolo súčasťou vývoja európskeho nacionalizmu a bolo diferencované na jednotlivé fázy počínajúc vzdelaneckým záujmom o národný jazyk, kultúry a dejiny na konci 18. storočia až po formuláciu politického programu v 19. storočí. V prostredí slovenského národa to bol vôbec prvý politický program orientovaný na národnú spoločnosť. V prvej fáze národného hnutia, kedy dominovali v strednej Európe Herderové idey, podľa ktorých bol národ jednotkou jazykovo-kultúrnou i etnickou, vyvstala otázka, či sú Slováci jeden národ, alebo dva národy. Prvý pokus o kodifikáciu slovenského jazyka vykonal A. Bernolák, ktorý na západoslovenských nárečiach založil spisovnú slovenčinu (tzv. bernolákovčinu). Vyššie menovaný prvý vážny pokus o kodifikáciu spisovnej slovenčiny vyšiel na konci 18. storočia z prostredia katolíckej inteligencie zoskupenej okolo A. Bernoláka. Evanjelická časť inteligencie však tento pokus odmietla.

Prvé politické koncepcie slovenského národa boli formulované v revolučnom roku 1848, kedy sa ukázalo, že český a slovenský politický program sú vzájomne nezlučiteľné. Slováci požadovali vlastný autonómny celok v rámci Uhorska, prípadne samostatnú slovenskú kultúrnu krajinu v rámci Rakúska. Návrh F. Palackého na zjednotenie Slovenska s českými krajinami, prednesený na Slovanskom zjazde, slovenskí politici odmietli.[1] Spolu s jazykovou odlukou v roku 1843 zohrávalo toto odmietnutie najväčšiu úlohu v odklone českého záujmu od Slovenska.[2]

K zásadnej požiadavke národného hnutia došlo až v priebehu prvej svetovej vojny a prvé impulzy vyšli z prostredia zahraničného odboja okolo osoby T. G. Masaryka. Masaryk začal miesto jazykovej jednotky propagovať myšlienku politického československého národa. Táto premena československej národnej jednoty bola pre Slovákov prijateľnejšia a našla ohlas predovšetkým v prostredí mladých slovenských intelektuálov, ktorí študovali v Prahe a vo Viedni a propagovali spoluprácu s Čechmi. Tí sa stretávali predovšetkým v redakcii časopisu Hlas a neskôr, po zrušení Hlasu, v časopise Prúdy.

K prikloneniu sa slovenskej politiky k česko-slovenskej spolupráci prispelo nielen nové hnutie národnej jednoty, ale i skutočnosť, že Slováci museli v Uhorsku od uzákonenia dualizmu v roku 1867 čeliť tvrdej maďarizácii. Postupne preto dochádzalo k opusteniu nádeje na sebarealizáciu i v rámci Uhorska a hľadaniu spolupráce inde.[3]

Vzhľadom na absenciu slovenskej štátnosti v uvedenom období boli úvahy o „národnom“, či „národnoštátnom záujme“ v rovine projekcie vlastných záujmov vo vzťahu k existujúcim štátom.

[1]        Porov.  RYCHLÍK, J.:  Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914-1992. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2012, s. 28.

[2]        Porov.  RYCHLÍK, J.:  Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914-1992. s. 256.

[3]        Porov. VESELÝ, Z.: Ke koncepcím české státnosti od konce 18. do počátku 20. století, in: Stanislava Kučerová (ed.), Českoslovenství – středoevropanství – evropanství, Brno 1998, s. 85