Záverečné obdobie činnosti Ľ. Štúra je spojené predovšetkým s jeho spisom Slovanstvo a svet budúcnosti. Štúrova tendenčnosť k doktríne austroslavizmu prerastala v odmietanie Západu, ktorý si politik spájal s individualizmom, utilitarizmom, pôžitkárstvom a celkovým úpadkom morálky.[1] V konečnej polemike však zavrhol i projekt austroslavizmu, ktorého podporu vyhodnotil ako „dobrovoľné poddanie sa germanizácii“.[2] Cestu k politickému oslobodeniu Slovanov a budovaniu vlastného samostatného národa videl Štúr v spojenectve s Ruskom, ktoré bolo v čase činnosti štúrovcov jediným nezávislým slovanským štátom, vrátane politického zjednotenia, ktoré by prinieslo i prijatie spoločného (pravoslávneho) náboženstva, ako i spoločného komunikačného jazyka medzi jednotlivými slovanskými národmi, t.j. jazyka ruského. Naďalej však v otázke národa zostal stúpencom kollárovskej idey „jednoty v rozličnosti“.[3] Odpor voči západnému liberalizmu, ktorý je možné pripisovať ľahostajným postojom Viedne a Západu k problematike slovanských národov rokoch 1848/49 vyústil do sformovania toho, čo je odbornej literatúre označované termínom „konzervatívny utopizmus“[4], keď si štúrovci považovali za vzor národnej organizácie Slovanov ruskú agrárnu občinu. Súčasne Štúr zdôrazňoval potrebu demokratizácie Ruska, primárne odstránenie poddanstva, ktoré označoval za najväčšie zlo[5], i keď paradoxne, absolutistického panovníka Mikuláša I. považoval za Slovana, ktorý „dobre zvážil potrebu svojho národa“ a „dovidí ďaleko do budúcnosti“.[6]

Štúrov politický program označil historik S. Bombík za „odmietnutie Západu“, zatiaľ čo ďalší slovenský historik V. Matula sa domnieva, že cieľom spisu bolo najmä získať podporu Ruska v otázke emancipácie stredoeurópskych národov, pričom sa odvoláva na skutočnosť, že aj K. Havlíček uvažoval v období 50. rokov 19. storočia o spolupráci s Ruskom[7]. Samotný Hegel nevylučoval, že osobitne Rusko môže v budúcnosti zohrať svetodejinnú úlohu.[8]

Treba dodať, že politika Ľ. Štúra v oblasti chápania a formovania národa nebola jednoznačne kladne prijímaná ani jeho politickými spojencami a priaznivcami, či generačnými nasledovníkmi. V tejto oblasti sú najviac zjavné tri sporné oblasti. Prvou z nich je dilema, či sa idea slovenského národa má uberať samostatnou, alebo československou cestou. Táto sporná oblasť však nebola uzavretá ani v čase prvej polovice 20. storočia, dôkazom čoho je zavádzanie kollárovskej staroslovienčiny do škôl a úradov po roku 1848, vydanie posledných dvoch ročníkov almanachu Nitra (1867, 1877) na pokyn Hurbana v českom jazyku, vrátane sporov medi „čechoslovakistami“ a „autonomistami“ počas prvej Československej republiky, polemiky M. Hodžu a J. Škultétyho o „československom rozkole“[9], ako i slovensko-slovenský spor o samostatnosť v rokoch 1990-1992.

Sporná bola i otázka, či mali slovenskí predstavitelia vyjadriť podporu maďarskej revolúcie proti viedenskému absolutizmu, vzhľadom na skutočnosť, že víťazstvo Viedne nereflektovalo očakávania protagonistov Mladého Slovenska. Táto dilema bola podporovaná i zo strany viacerých Štúrových súčasníkov, napr. M. Hodža, či S. Tomášik. Posledným sporom okolo Ľ. Štúra bola polemika spojená s hlavnými postulátmi diela Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorú odštartovalo jej prvé vydanie v slovenskom jazyku v roku 1993.

Vychádzajúc z uvedeného je zjavné, že Ľ. Štúr prechádzal viacerými fázami vývoja. V období pred revolúciou v roku 1848 zastával pozíciu stúpenca, ktorý mal záujem o budovanie slovenského národa s dôrazom na rešpektovanie platného ústavného a štátoprávneho rámca, neskôr, v rokoch 1848/49 sa stal radikálnym demokratom usilujúcim sa dosiahnuť vytýčené ciele revolučnou cestou. Jeho spojencami sa stali radikálni ľavičiari a revolucionári, ako i konzervatívni polici. U Štúra je zjavný vývin od snahy reformovať a demokratizovať štátny právny rámec Uhorska až po odmietnutie uhorskej štátnosti a snahu o integráciu Slovenska ako osobitného celku v rámci rakúskej štátnosti. V záverečnej fáze svojho prerodu sa stotožňuje s pozíciou konzervatívneho vizionára odmietajúceho liberalizmus, avšak ešte stále schopného prijímať hodnoty demokracie. Prezentované ideové a politické zvraty je však potrebné chápať vo vzťahu s vtedajším politickým kontextom. Štúrova politická činnosť bola preto determinovaná strategickým cieľom v podobe národnopolitickej a občianskej emancipácie. Štúr konal v intenciách slovenského národa.

Na začiatku svojho profesionálneho života vystupoval Ľ. Štúr ako kultúrny učiteľ. Jeho hlavným záujmom bol vznik novej spisovnej slovenčiny, tvorba umeleckých diel, vydávanie Slovenských národných novín. Toto zameranie bolo kultúrne. Avšak, ako sme preukázali, keď bola spisovná slovenčina uznaná ako slovenský spisovný jazyk, začal sa Štúr politicky angažovať. Stal sa poslancom v Uhorskom sneme za mesto Zvolen, spísal Slovenský prestolný prosbopis, inicioval Žiadosti slovenského národa. Po roku 1843 nastalo zjednotenie katolíckeho a evanjelického pohľadu na slovenský spisovný jazyk, čo je spojené s vývojom politickej aktivity na podporu používania vlastnej, osobitej kultúry slovenského národa. Občianska agitácia za slobodné používanie slovenského spisovného jazyka sa tak dostala výrazne do popredia.

Formovaním slovenského národa sa v spolupráci s Ľ. Štúrom venoval i jeho blízky spolupracovník J. Hurban. Hurban ako evanjelický kňaz a spisovateľ vykonával činnosti, ktoré mali najmä kultúrny charakter, ale po kodifikácii spisovnej slovenčiny sa stal prvým predsedom novovytvorenej Slovenskej národnej rady, čím sa dostal i do pozície politického aktivistu. Rovnako bol spoluautorom Žiadostí slovenského národa (1848) a Memoranda slovenského národa (1861). Spolu so Štúrom sa podieľal i na vytvorení viacerých dokumentov zameraných na riešenie otázky chápania slovenskej otázky a národnej identity v zmysle autonómneho postavenia v habsburskej monarchii[10].

Myšlienku fúzie nacionalizmu s dôrazom na minulosť predstavil v spise Slovensko a jeho život literárny. Podľa Hurbana nebola „minulosť pre nás (Slovákov) tou zemou, na ktorej by bol mohol k ovociu dozrievať kvet povedomia národno-slovenského, ale len zemou, na ktorej na koreň a peň samého národa šíril“.[11]

Previazanosť minulosti s postupne sa formujúcim národným hnutím vyjadril Hurban v diele Ľudovít Štúr. Hurban tu spomína i výlet na Devín zo dňa 24. apríla 1836, kde štúrovci odkazovali na minulosť národa slovenského, a ako pripomienku, že slovenské územie patrilo v minulosti národu slovanskému, prijali staré slovanské mená. Tento odkaz na minulosť považujeme za podklad pre neskoršie požiadavky na formovanie slovenského národa.

Štúr nazeral na formovanie národa v kontexte európskeho diania, súčasne venoval veľkú pozornosť aktivitám, ktoré mali prežiť svojich tvorcov (napr. budovanie kultúrnych a národnopolitických inštitúcií). Okrem toho si uvedomoval, že národné hnutie nemôže byť obmedzené len na aktivitu úzkeho okruhu elít, ale na jeho aktivite sa musia podieľať širšie vrstvy obyvateľstva. Napriek tomu, že stúpenci štúrovského hnutia sa nedožili úspešnej realizácie svojich myšlienok v podobe vzniku nezávislej Slovenskej republiky, ich činnosť v 30. a 40. rokoch 19. storočia sú znakom ich diplomatických schopností, ktorými disponovali i napriek tomu, že v tejto oblasti nemali prakticky žiadne skúsenosti. Za zmysel konania štúrovcov pre súčasnosť je možné považovať nielen to, čo robili, ale i akým spôsobom pri dosahovaní svojich cieľov postupovali.

[1]        Porov. MATULA, V.: Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti. In:  SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin, Matica slovenská, 1997,s. 99.

[2]        Porov. MATULA, V.: Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti. In:  SEDLÁK, I.:Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin, Matica slovenská, 1997, s. 97.

[3]        Porov. MARTINKOVIČ, M.: Metamorfózy idey slovanstva a ich reflexia v slovenskom politickom myslení 19. storočia. In. Martinkovič, M.: Idey a vývoj slovenského národotvornéh myslenia v 19. storočí. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerity v Trnave, Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2011. s. 101.

[4]        Porov. PICHLER, T.: „Západ“ a „Východ“ v etnickom romantizme Ľudovíta Štúra. In: PICHLER, T.: Etnos a polis. Zo slovenského a uhorského politického myslenia. Bratislava: Kalligram, 2011. S 43.

[5]        Porov. MATULA, V.: Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti. In: SEDLÁK, I.:  Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin, Matica slovenská, 1997, s. 111

[6]        Porov. MATULA, V.: Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti. In: SEDLÁK, I.:  Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin, Matica slovenská, 1997, s. 58.

[7]        Porov. MATULA, V.: Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti. In: SEDLÁK, I.:  Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Martin, Matica slovenská, 1997, s. 139.

[8]        Porov. PICHLER, T.: Štúrov etnický entuziazmus ako politika túžob, nádejí, ideí a moci. In: ZAJAC, P.: Paradoxy slovenskéh romantického hnutia. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 16.

[9]        Porov. HODŽA, M., ŠKULTÉTY, J.: Polemika  o československom rozkole. Bratislava: Politologický odbor Matice slovenskej, 2008, s. 8.

[10]       Porov. MATOVČÍK, A.: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin: Matica slovenská 1999, s. 15-18

[11]       Porov. Slovensko a jeho život literárny, In: ČERTÍK, J.: Slobodienka moja… : najkrajšie básne, prózy a články štúrovcov. s.18-22.