Ľudovít Velislav Štúr (1815-1856)

„Ako sa však pozdvihne Slovanstvo a ako sa rozvinie, keď si jasne uvedomí večný vzor v plne prijatom a pochopenom kresťanstve a keď sa tento vzor stane jeho pravdou!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý je bez vážnosti k sebe samému a ľahko sa … za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo: Život národov; 1849)

„Čím národ v úplnom ducha svojho rozživotený postavený viac a viac ustáva, tým sa väčšmi uňho k večeru blíži a oči druhých tiež pomaly z neho sa spúšťajú a na druhé vychádzajúce svetlo obracajú.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo: Život národov; 1849)

„Človečenstvo sa nenechá zaprieť, a rovnako nie ani mohutný duch časov. … Veru naozaj sa zle vzdoruje skutočnému duchu času a jeho požiadavkám. V práve toľkej miere, v ktorej vzdorujúci poznáva mohutného ducha času, poznáva aj čas jeho.“ (Ľudovít Štúr Devätnáste storočie a maďarizmus; 1845)

„Hlboko si padol, rod môj, že rozkazy k mukám a k záhube Svojej sám vykonávaš, ktoré by iný odmrštil s nevôľou zvrchovanou. Podhodil si sa nohám šliapateľov Svojich a oni teraz rajtujú s potupou a s výskaním po Tebe.“ (Ľudovít Štúr; Starý a nový vek Slovákov; 1841)

„Každý národ má svoj čas pod Božím slnkom, a lipa kvitne až dub už dávno odkvitol.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Myšlienka Slovanská bola mi od prvej mladosti hviezdou, ona ma zahrievala, obživovala a na veky živiť bude.“ (Ľudovít Štúr; List M. P. Pogodinovi;1846)

„Národ, v ktorého duši je hlboko zakorenená úcta k právam každého človeka a pre ktorého je samozrejmosťou, že všetci sú si rovní, nosí v srdci lásku k človeku a nerobí medzi ľuďmi rozdiel a navyše sa aj sám spravuje – len takýto národ môže byť úprimným, otvoreným a čestným národom.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Národy, ktoré odvrhli Kráľovstvo Božie, spravodlivosť, opravdivé ľudské konanie, zabudli na Boha a zaujímali sa len o to „ostatné“, teda len o svetské veci, rad za radom upadli, a tento výrok sa aj v budúcnosti ukáže ako pravdivý. Vzchopme sa, Slovania!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Nazdáva sa (katolícka cirkev), že sa svet uspokojí s formou kresťanstva namiesto jeho obsahu? A myslí si ešte, opierajúc sa o svoju neomylnosť, že bude môcť zostať orákulom národov, keď bude potierať akýkoľvek výskum v duchovnej oblasti…?“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Nesie vari kresťanstvo vinu na tom, že národy, ktoré ho prijali a ďalej ako prvé šírili, nedokázali celkom vysvetliť jeho zmysel?…Nemali by si tu svoju silu odskúšať aj iné národy? Alebo sú už naše dni spočítané a svet dospel k svojmu koncu?“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Nielen vlády sú zlé, ale aj ľud je často skazený, a vlády len odrážajú jeho kvality.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Po každom lete nastane v prírode jeseň a napokon zima, a táto postupnosť sa objavuje aj vo svetových dejinách. Národy ukonané horúčavou a prácou opúšťajú postupne javisko dejín a nasleduje dejinný nečas, duchovná zima, ktorou sa končí jeden život… Vývoj ľudstva napriek tomu pokračuje, večné pravdy sa nerúcajú, naopak: tak ako sa s príchodom jari príroda po zime prebúdza do bohatého života a začína s obnovenými silami, podobne je tomu aj v živote ľudstva.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Počuls’ plač temný tej našej slávy, stolice nášho národa, kde žila a kde aj dokonala našich praotcov sloboda?“ (Ľudovít Štúr; Spevy bohatierske: Matúš z Trenčína; 1853)

„Podľa schopnosti obetovať sa posudzujeme človeka aj národ, a keďže má obeť v živote taký hlboký význam, musí mať svoju obeť aj najvyššia oblasť života, náboženstvo, musí ju zobrazovať a neustále k nej nabádať ducha“. (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Preto nech neprejde jediný deň bez toho, aby ste vy, Slovania a synovia týchto kmeňov nevykonali jediný dobrý skutok pre svoj kmeň, obraňujte jeho právo, vzdelávajte ho a nestaňte sa nikdy služobníkmi jeho cudzích vládcov.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Servilnosť je, keď sa človek vzdáva svojej dôstojnosti a výhod a podrobuje sa vôli iného; o servilnosti možno hovoriť vtedy, keď sa nechá človek z úbohej vypočítavosti zneužívať ako nástroj proti svojmu národu…“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Slovan nosí všetko v srdci a v duši a dokáže to aj vyjadriť silou prejavu.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Umenie napospol je jedna z najšľachetnejších stránok ľudstva, v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka človeka i národa.“ (Ľudovít Štúr; O národných povestiach a piesňach plemien slovanských; 1853)

„V kmeni našom musíme byť Slovania, v národe našom ľudia: to je slávne, požehnané, to je vysoké určenie naše slovanské!“ (Ľudovít Štúr; Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí; 1846)

„Zvláštny jav sprevádza pôsobenie veľkých svetodejinných národov, ktoré sa ocitli na výške svojej moci: keď duchovne prevýšia a ovládnu iné národy, pokúšajú sa im vtlačiť pečať svojho ducha“. (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

Ján Kalinčiak (1822-1871)

„A predsa tá pravda pravdou ostane, ktorú som už pred mnohými rokmi v Pohľadoch vyslovil, že každý národ má svoj vlastný typ i v spôsoboch poézie, a ako vlastné druhy poézie, tak i vlastné metrum.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„A teraz žijeme zo dňa na deň a neznáme, na čom stojíme, ako tí neznajú, čo nad osudmi národov rozhodujú; čo zajtra príde, neznajú tí sami, a či to nezatratia zajtra, čo dnes sami ustanovili, to neznajú tiež oni sami.  „ (Ján Kalinčiak; Listy Jozefovi M. Hurbanovi; 1860)

„Aj my chceme byť mohutnými vedou, keď si chceme dôstojne zastať v rade národov, a túto v Orle našom na základe trudov synov národa nášho prebúdzať a pestovať zamýšľame prostriedkom prirodzeným: Od srdca k mysli. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Ak sa ale kto na našu mienku o charaktere poézie opýta, povieme mu, aby pozrel na charakter národa a našich národných piesní. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Ako sa napríklad veda alebo svetový poriadok neviaže výlučne na žiadne indivíduum, na nijaký vek ani národ, tak sa ani práca ducha neviaže vôbec na nič. „ (Ján Kalinčiak; Reči študentstvu; 1860)

„Básnik ti ukazuje na sklené dvierka, ktorými do duše ľudskej národa a ľudstva sa pohliadnuť môžeš.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Bo si ty sám seba dlžen svojmu národu a nie sláve osobnej!“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

„Bolo na Slovensku veľké ticho, národ skoro nič za seba nerobil i bol považovaný za vyhrheľa ľudstva. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Budeme vás dozaista i za hrobom obživovať a budeme i potom pyšní, keď česť a uznanie národa slovenského vaším pôsobením bude vydobyté.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Bujarosť Martina je bujarosť národa slovenského, ako sám náš básnik spieva: No dobre sa maj, druh môj driečny! Spevca rodinná postava! Z nízkosti takto tvorí duch večný trón, kde si sláva sedáva.(Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Česť teda Krupine, bo je predmetom národných piesní, a zvlášť česť jej, že je kolískou medoústeho Ondreja Sládkoviča.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Ďalej a hlavne je to však preto, lebo reči starých národov, ktoré tvoria hlavný moment gymnaziálneho vzdelávania, majú na sebe pečať takého sveta, ktorý nepoklesol ešte natoľko do abstrakcií ako moderný svet, a práve preto sa stal obrazom jednoty myšlienky s jej vonkajšou formou. „ (Ján Kalinčiak; Reči študentstvu; 1858)

„Herder takto urobil revolúciu v nemeckom básnictve, on povýšil prirodzenú poéziu na stanovisko jej náležajúce; teórie svoje ospravedlnil ale najmä tým, že zozbieral najlepšiu národnú poéziu všetkých takého dačo majúcich národov a vydal ich na svetlo k úžasu na svoje školy pyšných Nemcov; on poznal i poéziu slovanskú lepšie ako tí Staroslováci, čo len skandovať sa naučili. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862) „Hľadaj silu sám v sebe a vydaj svedectvo potom o sile národa, tak ti nebude treba pochybovať o sile jeho. „ (Ján Kalinčiak; List Samoslavovi B. Hroboňovi; 1858)

„Hodža pôsobil za celého žitia svojho za národ slovenský, neopustiac ani na vlas presvedčenie svoje, čo ho naostatok do vyhnanstva priviedlo. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Chce (Trenčiansky) za kríž a národ všetko podstúpiť, že sa chce podrobiť vodcom v každom ohľade, že zatracuje každé myslenie, každé pomyslenie na to, čo sa nesrovnáva s prísahou jeho.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

„I zatrepotal rok 1848 mohutnými krídlami i zašumel nad hlavami celého pokolenia a všetkých národov, i nebolo vtedy mnoho vzdelanejších ľudí v Európe, ktorým by sa neboli mená: Štúr, Hurban, Hodža známejšími nestali. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Istotne by to však bolo mylné uvažovanie, ak by niekto chcel tvrdiť, že iba to môže mať pre národ nejaký osoh, čo je písané v jeho jazyku, lebo aj to je zásluhou národa, keď vedecky vzdeláva svojich synov, neviažuc sa ani na národnosť, ani na jazyk, pretože on už tým samým berie podiel v dejinách a vývine človečenstva, tým tiež prináša kamienky na budovu k zušľachteniu ľudstva smerujúcu a poukazuje na to, že jeho národ iba neberie, nečerpá, neťaží, ale aj dáva a prináša svoju hrivnu do tej studnice, z ktorej môže každý čerpať. A to je taktiež národná zásluha a zároveň aj svedectvo o duchu a životnej sile jedného alebo druhého kmeňa, a hoci by sa to napokon všetko ani nehodilo do histórie jazyka, teda zaiste do histórie vzdelanosti a národného pokroku.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Ja by som mu, pravda, ničím podobným odpovedať nemohol, ale súc priateľom múdrosti národnej, porekadiel a výlevov citu prostých ľudí, národnej piesni, odpovedám: Ani ich nebolo, ani ich nebude, takých kamarátov, keď sa my minieme. (…)“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Ja som sa inakšie naučil o nej myslieť; ja som myslel a myslím, že je vzkriesenie života národov medzi všetkými života podmienkami také vznešené ako slnko medzi nebeskými hviezdami. „ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

„Jedno za druhým umĺkajú naveky ústa, predtým hlásavšie národu slovenskému, aby neopúšťal sám seba. Medzi takých mužov prislúcha i Michal Hodža. Keď teda budúcnosť slovenského národa do tvojich rúk prísť musí, vylej slzy nad rakvou Hodžovou, pomodli sa, skloň hlavu nad prachom a popolom i ničotou tela jeho, ale pros pritom pána boha, aby dopustiť ráčil, žeby duch Hodžov kroky tvoje v službe národa nastúpené korunoval a požehnával. Bo keď ťa i tento občerstvovať nebude, daromná je práca tvoja. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„K svojim národovcom sa pritúlili a vlastnej krvi sa neodcudzovali, aby nenávisťou neotupovali cit rodinný, do ktorého keď sa raz doň červík nesvornosti zaryje, ani Boh viac nepomôže.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

„Každý básnik napospol stojí sám pre seba a každý básnik jedného národa, i čo do formy i čo do matérie, toho národa, ktorého je synom. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Každý národ má svoj špecificky vlastný beh myšlienok a obrazotvornosti; isté tóny i isté zostavenie slov, isté metrum viac lahodí uchu jeho ako niečo iné.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Každý národ má svoje básnictvo nielen čo sa obsahu, ale čo sa i formy dotýka.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Každý národ, ktorý niečo drží na seba, neľahko opúšťa svoje – hoc aké bludné – presvedčenie, neprijíma odrazu pravdy, hoc aké spasiteľné, lebo sa to len dlhými bojmi, dlhým životom uviesť a verejnú všeobecnú mienku získať si môže, čo je veľké, pravdivé, vznešené. „ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

„Keby si naši národovci všimli napr. nemeckú mytológiu Grimmovu, určite by videli, ako môžu i takéto pletky, ako vravíme, obživiť vedu.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Keď je každé dielo umelecké výtvor obrazotvornosti jednotlivca s farbitosťou charakteru národného, ktorého žiaden človek zo seba striasť nemôže: musí mať umelectvo a najmä poézia u rozličných národov i svoju vlastnú formu. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Keď slovanské básne pre slovanský národ píšeš, nedosiahneš dokonalosť, hoc by sto ráz „duch tvůj v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstován a vychován byl“, keď neudrieš na tú žilku, ktorá tvojím národom prebieha.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Kollár nás vo svojej Talianskej ceste a v Staroitálii slovanskej, len zo samej zaľúbenosti k národu svojmu mnoho ráz Slovanstvo vetriac i tam, kde ho nebolo, poblúdil na zácestia, aby len národu svojmu akú-takú znamenitosť v predošlosti mohol zaistiť.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Koniec hádky sa hneď urobil, lebo medzi národom zahučalo: Hospodine, vyslyš prosby naše a zmiluj sa nad nami!“ (Ján Kalinčiak; Serbianka; 1847)

„Lebo ja som vychovanec vojny, muž prostý, otvrdnutý, neodstupujúci ani na krok od pravdy; ale ty si dobrý, lebo necítiš biedu národa v srdci oviatom blahoslavenstvom dvorským.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

„Ľudia a národy zjavujú sa na tejto božej pôde ako meteory alebo ako fatamorgána a po troške času zase klesajú do svojej predošlej ničoty, a to napriek svojim úsiliam, činom a pyšnému povedomiu, vzdor svojej radosti i utrpeniu. Ľudia, národy často zboria vo svojom nerozume ovocie svojich tisícročných námah a dlho to potrvá, kým nejaký nový fénix, ktorého vidieť im je však odopreté, znova povstane z ich popola so široko, široko rozprestretými peruťami.“ (Ján Kalinčiak; Reči študentstvu; 1860)

„Má národ každý istý muzikálny takt, ktorý síce aj inostranným príjemný byť môže, ale predsa na cudzej pôde pre zneodpovedavosť istej muzikálnej vlastnej sympatie sa do sŕdc ľudu vlúdiť, ich obživiť, obkriepiť a zvelebiť nezdolá.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Marína bola, hoci jediná doteraz čisto-lyrická podarená báseň slovenská, v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ opravdivo zaujatý, takými vecami sa zapodievať nemá.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Matka podaniami o rodinách zemianskych celej Turčianskej stolice od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje.“ (Ján Kalinčiak; Vlastný životopis; 1862)

„Mnísi monastiera svätého Jovana boli pobožní ľudia; ale tichosť ich života, ich ukrytosť pred svetom im dodávala príležitosť na hlboké pocítenie hany svojho národa, na dumné premýšľanie o stave vlastného ľudu.“ (Ján Kalinčiak; Serbianka; 1847)

„Moja mienka bola vždy tá, že pieseň a povest národná síce charakterizuje názor sveta, spôsob myslenia, cit, letoru, ruch duše istého národa a že vždy musí byť základom umenia národného, ale predsa preto — nikdy nie je umením.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„My každý plod umelecký považujúc zo stanoviska docela rozličného, zo stanoviska, o ktorom u vzdelaných národov dnešnej Európy viac docela žiadnej pochybnosti nieto, umelectvu a najmä básnictvu privlastňujúc celkom inšiu cenu.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„My sa omladiny našej nebojíme, ale radšej želáme, aby ona na pleciach našich začala budovať paláce ku zvelebe národa slovenského.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„My sme uznali pravdivosť slov jeho (Sama Chalupku), ale čiastka tá národa nášho, ktorá práve mala byť povzbudená slovami jeho, ostala taká, aká bola predtým.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„My známe, že jeden každý národ musí všetky genetické fázy svojho vývinu prejsť, že musí na vede a umení tisícročia pracovať: kým dačo tak dokonalého a veľkého vyvedie ako velikáši literárni západnej Európy. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„My, prejdúc málo histórie literatúr európskych, najmä ale nemeckej, sme spozorovali, že kdekoľvek sa snahy literárne zvrátili na cesty od génia národa svojho odchodné, vždy literatúra klesala, všetky snahy literárne sa kolotali sem-tam bez, toho, že by dačo znamenitejšieho boli vyviedli.„ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Národ má právo starať sa sám o seba, keď sa jeho hlava oň nestará!“ (Ján Kalinčiak; Knieža liptovské; 1852)

„Národ nemá sily vzoprieť sa Turkovi; a keď sa raz taká pieseň zaryje do srdca národa, potom tento letí v hotové nešťastie nepomysliac, že si tým len zle robí. „ (Ján Kalinčiak; Serbianka; 1847)

„Národ slovenský je ten, ktorý my z milosti božej akožto úda človečenstva na dejište svetové privádzame. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Národy svoje držal medzi sebou v svornosti. Sila jeho vojska a múdrosť jeho rady záležala síce zo Slovákov, navzdor tomu ale on ani Slováka Maďarovi a Nemcovi, ani týchto onomu ubližovať nedopúšťal.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

„Naša celá povaha je druhá ako u iných národov; my nie sme ani Gréci, ani Rimania, ani Germáni a tak nie je ani ich poézia naša.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Nečestné je vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhého poddávať, nečestné je národu padlému zabúdať, že ešte niečo iné jesto nad každodenný život. „ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

„Neskrývajú sa viacej, nesmútia viacej ľudia slovenskí, ale vo vážnom pokoji, s tichou mysľou povstávajú z ničoty svojej a vystupujú odhodlane proti nepriateľom viery a národa.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

„No ďalej ho zvádza jeho obrazotvorná myseľ; vidí on svoj národ v budúcnosti slnečnou slávou ligotať sa, vidí statočný kmeň moravský a kmeň zbrataných Čechov a Slovákov vznášať sa na vrcholec svojej slávy.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

„Nuž ako mu mám zveriť vedenie mojej strany, národ za mňa zaväzovať, sľub vernosti prijímať v mojom mene, keď on prísahám svojim neverí alebo aspoň na ne nič nedáva?“ (Ján Kalinčiak; Knieža liptovské; 1852)

„Odrazu vidí sokola, čo chce zdrapiť zajačka zajka, a ľúto mu je i toho chudáka — zajka. Vidíte, to je temperament slovenského národa.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Oni (filozofi) sú nám len natoľko pravdou, nakoľko sme cez nich prejsť, nad ich učenie sa povýšiť a na nich nový svet pravdy, nový svet vedectva založiť museli; osobnosť ale Homéra, Euripida, Sofokla, tá žije v ich dielach u všetkých národov sveta cenu majúc“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Ostatne nechcem ja tu odpierať cenu básnickú ani Hollému, ani Kollárovi, ani Sládkovičovi preto, že neveľmi šetria formy poézie našej národnej; viem ja tiež robiť rozdiel medzi poéziou ľudovou, národnou a vznešenejšou, umeleckou, v ktorej si básnik hranice pohybovania duše svojej, t. j. formy, sám volí a géniom svojím i národ k tomu za nejaký čas je vstave mravne prinútiť, aby on vo formách jeho hľadal formy pohybovania piesne svojej. — Na to sú géniovia.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Otec môj drahý, nerúhaj sa kráľovi vôľou národa vyvolenému! Pomysli na svätosť práva.“ (Ján Kalinčiak; Milkov hrob; 1845)

„Piesne slovenské, povesti národnie nič iné neznajú, ako tichú domácnosť a maľovky lásky.“ (Ján Kalinčiak; Láska a pomsta; 1873)

„Po boji pri Prešporku, kde podľahli synovia Svätoplukovi, zapadlo, onemelo Slovensko: lebo národ, zčiastky utlačený, zčiastky horami oddelený, sám v prvom ohlušení sa nehýbal k životu. Ale najväčšia tejto veci príčina bola, že jednoduchý život národa, rovnakosť ľudu si nevedela vytvoriť hlavu, v ktorej by sa boly sjednotily sily národné.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

„Podobne aj zákon, ovládajúci celé spoločnosti a grupy národov vznikol podobne len následkom snahy jednotlivých ľudí po slobode vôle. „ (Ján Kalinčiak; Reči študentstvu; 1860)

„Poézia ľudová život a zmysel kriesi, chová, posilňuje; poézia umelecká život zvelebuje, okrášľuje, vynáša a národu nie nateraz, ani vlastne výlučne na vnútro, ale naveky a navždy česť dáva.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Poloha kraja bola vždy takého rázu, aký naši predkovia alebo iné, našu krajinu obývajúce národy potrebovali k svojim modloslužbám, pohrebištiam, hradištiam, ohradám atď. Takú polohu potom označovali jej mená. A teda podľa takýchto mien, ktoré sú a aj musia byť alebo slovanské alebo inonárodné, vždy by sa s najväčšou istotou mohlo určiť, pokiaľ sa rozprestierali hranice toho alebo onoho národa, bývajúceho za starodávnych čias v našej krajine. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Práve ako keď vlastnú vedu mať chceme, musíme mať vlastných vedomcov: tak i keď vlastné umenie mať chceme, musíme mať vlastných umelcov, a všetko národ náš nekonečne mnoho prác, nekonečne mnoho potu stáť musí, a pokiaľ si umenie v potu tvári nestvoríme sami, iste nám ho ani národná pieseň, ani národná povesť nedá.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Pretože je básnictvo najvyššie odvetvie umenia, tak mal byť i národ slovanský na najvyššom stupni stojacím len preto, že jeho národná pieseň až podnes trvá a má vyššie značenie, viac pohyblivosti, viac elastiky ako pieseň iných súčasných národov.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Proletár európsky, národ slovenský, vzal na seba podobu zakliateho hrdinu i vystanovil mužov troch, ktorým bolo ohnistými literami na paveze napísané: Ešče Slováci žijú! — Svet sa naučil ctiť odhodlanosť mužskú neohrozených jednotlivcov, ale spolu i naučil sa vážiť národ taký, čo je vstave podobných jednotlivcov pri podobných pomeroch vykázať.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Slavieslav pravý: Ej Bože můj je ti to radost být takého dobrého národa synem jako je naš, je mírny dobrý schopný a ponaučny.“ (Ján Kalinčiak; Cesta na knížecí pole; 1841)

„Svetu je teraz fígeľ, pravda, všetko; vierolomnosť, úlisnosť, násilie, spôsobnosť k ich prevedeniu sa v terajších časoch tak v Európe, ako v Amerike za najvyššiu múdrosť drží, a najmenej sa pritom, pravda, právo ľudské a národné bohom dané do ohľadu berie, len keď je forma pritom zachovaná.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Štúr ale zabudol, že aj iné národy majú národnú pieseň a že nie je všetko slovanské, čo je národné.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Tak zhynula sláva naša, ako tá hviezda a bohzná, či sa zas kedy skvieť bude na oblohe národov.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

„Ten gágor prepadne peklu, ktorý sa osmelí hanu váľať na svoj vlastný národ!“ (Ján Kalinčiak; Serbianka; 1847)

„U Grékov bol svet zovňajší hlavným faktorom celého života národného. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Udriem na Zápoľu, keď bude moje dielo dokonané; on má za sebou národ, musíme mu priazeň u národa odňať, prečo som schválne predložil zhromaždeniu svoje žaloby proti nemu.“ (Ján Kalinčiak; Knieža liptovské; 1852)

„V historickom románe nemajú ďalej tendenciózne slová žiadneho významu ako v sociálnom, bo v nich horuje len dej a dej sám, v ktorom sa pohybovanie osôb v rúchu veku národa a kraja svojho na dejisko uvádzajú. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„V Chorvátsku sa ozvalo staré vojenské heslo chorvátskeho národa: „Vivat Banus cum Croatis!“ i odišli Uhri s Chorváty v najlepšej zhode pod zástava,mi kráľa Ondreja do Svätej zeme.“ (Ján Kalinčiak; Mních; 1864)

„V národoch živá vždy robí vloha — dúfajme! Rod náš z pomoci boha velebnou kvitne nádejou.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Veda a umenie je žulová skala, na ktorej buduje si národ slovenský chrámy k službe človečenstva, k službe božej, ktorá ale pozostávajúc z rozličných, od seba síce rozdielnych, ale predsa do jedného zvarených zrniek.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Vo zvykoch a obyčajach sa zobrazuje najmä národný ráz a vlastnosti, akými sa ten alebo onen kmeň odlišuje a oddeľuje od iných kmeňov ľudských pokolení. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Všetko ale to bolo zo samej horlivosti slovenskej; bol to výpuk snahy vznešenej za zvelebenie národa svojho, len náhľady o spôsobe boli rozličné.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

„Z pohľadu tohto ľudu nášmu za potravu slúži pieseň a povesť národná, ony sú uňho zábava a luxus žitia; my ale, pomaly odrastajúc i piesni i povesti národnej, túžime za náhradou toho, čo nám bolo najsladšou pochúťkou duševnou v detinstve našom.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

„Začali sme viac, ako by to sily naše mohli zmôcť. Práve preto radím, aby sa činnosť naša časopisecká, ako je to len možné, sústredila, a tak i najlepšie ovocie národu podávala. „ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

Andrej Sládkovič (1820-1872)

„A kto veľkému národu potom hrob vykope, keď ľudstvo celé utonie v sĺz vlastných potope?“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)

„Ako ty, more, v národov rade rod môj sa šíre rozkladá, ako ty, v svojom plamennom hlade, okúsiť voľnosti žiada!“ (Andrej Sládkovič; More; 1848)

„Ale keď pravdy, keď lásky nebude, – keď biť by mala ľud slovenský znova kliatba dejov a kliatba výsad, kliatba pýchy a kliatba moci samozvanskej.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Ale nad všetko zaľúb Boha, ľudstvo, národ, vlasť, pravdu, cnosť, poklady ducha.“ (Andrej Sládkovič; Ľúbosť; 1856)

„Ale nechaj mi národ bez hany; národ patrí k veciam svätým!“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

„Ale ten národ surový darmo ozbíja naše poklady, ba aj život a slobodu nám ukradne.“ (Andrej Sládkovič; Mongoli; 1865)

„Až ozvú sa zmladené lesy a z mŕtvych vstane národov sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)

„Celý sa národ o Teba opiera, ľud celý visí na jednom človeku: Čo vie v Tebe žiť! — Veliká úloha velikú silu dá a pomoc z Boha!“ (Andrej Sládkovič; Tomášovi Červenovi; 1869)

„Čo je bez reči duch? národ bez ducha? Ale duch musí mať osobnosť svoju.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Čo sa ľakáte zlata štrngotu v truhliciach zradcov národa? Či sa cvendžania mečov a hrotu ľakala otcov sloboda? Čo má so zlatom veľkosť svedomia? Čo ľúbosť k rodu s panštinou? V lone veľkosti sily sa lomia, s trpkou moc rastie hodinou.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

„Čuj, tábor mládeže zvoní ti piesňou k sláve, hľaď, klaňajú sa ti šedivci národa! (Andrej Sládkovič; Duma pohrobná; 1869)

„Čujte, národy! to doby pokánia, bezbožných metie Boh ako hrsť plevy; v prútoch jeho je sila požehnania, jemu zunejú bohatierske spevy.“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)

„Ha! zlorečenec, zradca, pokušitel. Spasenjá sveta bezbožní odporňík! Kedi už padneš konečňe v ničotu A zmlkneš večne ku pocťe národom!“ (Andrej Sládkovič; Sôvety v rodine Dušanovej; 1842)

„Hej, učiť ide svoj národ vojvoda: Kde žiť nevoľno, tam umrieť sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)

„Hľaďže, ten smelý obraz povesti, obratnosť vtipu našej nevesty; — myšlienka je veštec dejov: v národoch živá vždy robí vloha; — dúfajme! — rod náš z pomoci Boha velebnou kvitne nádejou.“ (Andrej Sládkovič; Detvan; 1846)

„Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň o zlobe vrahov národa; ale nežiada kliatbu a tieseň duchov slovenských sloboda.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1846)

„Hreje, už hreje! — pučí sloboda! Vitaj nám, vitaj, Slnko národa!“ (Andrej Sládkovič; Piesne na privítanie biskupa Moysesa v B. Bystrici; 1862)

„Chceli, by ich veľa bolo, nás nič, lebo málo: národ náš sa rozveľadil, ich málo zostalo.“ (Andrej Sládkovič; Ohlas; 1869)

„Chceli, by ich veľa bolo, nás nič, lebo málo: národ náš sa rozveľadil, ich málo zostalo.“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)

„Je Hron môj obraz môjho národa, ale obraz ten predsa len voda, a duch je slovenský národ!“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)

„Jeden vek slávou slávnou ožiari čelo hrdého národa; vek druhý zdúchne tôňu tú z tvári a v rabstvo padne sloboda.“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848

„Jedno to, či sa v devu zaľúbiš, či srdce svoje sláve zasľúbiš, či vied ťa zajme obloha, či národu svojmu zasvätíš, či v objem šíry ľudstva zaletíš: len zaľúb vo všetkom Boha!“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)

„Keď jednou hrsťou čiaha v ťažké národa rany, tu druhou hrsťou čiaha v zlaté svoje poklady, v poklady poklad sám jasavý, neprebraný.“ (Andrej Sládkovič; Na deň sv. Tomáša; 1864)

„Keď prudké svoje zamútiš vody, cit sa a duch môj zarmúti; v tajomstvách kalných žijú národy, pekné duše osud múti.“ (Andrej Sládkovič; Hron; 1845)

„Keď túžba nebeská celý ľud ohreje, pustý slovenský hrad znovu sa zaskveje; zaveje duch svorný horou slávodetí a kliatby pleva sa v svetošír rozletí.“ (Andrej Sládkovič; Pustý hrad; 1855)

„Kto vezme slovo slovenské to? kto ho zanesie k otcom vlasti, tam, kde Dunaj nosí slovenské vody a v ohromných putách nad nimi čušia Tatier žuly,  v hluku národov večité oddávky svätiac hrdého Budína s mladuchou strojnou v uhorskom diadéme, Pešťou?“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Marný Tvôj pot a nevďačné mozole, Slovensko, nežírna, studená zem! „ (Andrej Sládkovič; Až posiaľ! a ďalej?; 1855)

„Milosti dôjdu kajúci pohania, ale národom niet brány pokánia!“ (Andrej Sládkovič; Omladinám; 1869)

„Musela sa postaviť v rad národovpo prvé Slovač zas po toľko vekoch.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Na Slovensku milom našom trojmý pahor stojí, na prostrednom znak spasenia vesmíra sa dvojí.“ (Andrej Sládkovič; Pamiatka pre deň. 4. augusta; 1855)

„Na Slovensku zora svitá, a nám slnko padá, po národe Aurorina, tu Hespera vláda: Ach, ťažko mrieť, keď svet i rod k životu sa budí, ťažko zúfať, keď úfaním kvitne družstvo ľudí: Žiaľ! jasavá hviezda naša strel letmo sa morí za hory! za hory!“ (Andrej Sládkovič; Na mohyle Štefana Záhorského; 1863)

„Na všetky strany sparno a zdušno je: sila národov pritisnutá silou zatína zuby a drží stisnuté.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Národ a vlasť a svornosť a sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Národ má v ňom stroj Franklina; slzy nátiskov Váh a Hron kalia? On prosí zaň Hospodina.“ (Andrej Sládkovič; Jánu Seberinimu; 1844)

„Národ Nemec zaklial, v kliatbe Maďar drží, ale i tá kliatba už raz sa rozplaší! Viera čistá v Krista národ kliatby zbaví, po toľkých nerestiach znova ho oslávi.“ (Andrej Sládkovič; Pustý hrad; 1855)

„Národ sme; Boh tak stvoril nás; dať toto, brať toto márnosť je: ale v zákonoch sveta má stáť, čo v zákone je Boha.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Národ svoj, Hospodine, pas, požehnaj ho, vyvýš a spas, v búrkach terajšej nezhody otvor mu prístav slobody.“ (Andrej Sládkovič; Duma pohrobná; 1869)

„Nechť nás dálka nic nestraší, my vždy zůstaneme naši, ty zde, já tam chci sloužiti národu.“ (Andrej Sládkovič; Nu tedy zůstaň…; 1840)

„Nekvitne veru národov sláva z násilia, kriku, hmotnosti; národ z národa svojho povstáva, večné sa rodí z večnosti.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

„Nezaprieš už viac? — však nie? to spasenie duší slovenských nezaprieš, v predsieni Annášov trojím tým: neznám Slováka?!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Nie, — to vlasť nám, to krajna, náš to dom a v dome tom — praotec s národom!“ (Andrej Sládkovič; Nad mohylou Janka Capku; 1862)

„Niet už noci v Slovenskom okolí, duší tisíc žiarou vďaky svieti; hlas jeden len od hole ku holi otcovi znie národa v ústrety: Tys’ otec ten, a my vítame Ťa: nech Ti večnej slávy fakle svieťa!“ (Andrej Sládkovič; Štefanovi Moysesovi; 1862)

„Od stola verných vykradli sa zradní Judáši,vyviedli drábov krivdy k záhrade pána slávy, striebrom platili zradu farizejskí tí velikáši,na posmech škľabili pysk kňazi krivohlaví, a národ? národ vrešťal: Kríž, po zákonu!“ (Andrej Sládkovič; Veliký pôst; 1869)

„Oj, len v slovenskom národe je „rácha!“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)

„Osemkrát sa už omladili roky,čo pod lipami národ riekol slovo: Mlaď priskákala, opásala boky, nezbedne kričiac: sem prach a olovo!“ (Andrej Sládkovič; Omladinám; 1869)

„Poďte počúvať, družice moje, ten národa útleho zvuk, také by snúval z hlasov závoje, keby z hlasov tkával pavúk.“ (Andrej Sládkovič; Detvan; 1846)

„Pôjdeme zas od dediny k dedine, od zámku k zámku, od mesta do mesta po tom slovenskom kraji našom!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Radným pánom byť je len veľký dar z neba, jedným slovom spraví vlasti, sebe slávu, a k tomu národom zlomí tvrdú hlavu!“ (Andrej Sládkovič; Nezaľúbení zaľúbenci; 1863)

„Slavianstvo! národe prevelebných rumov, zobudený harfy svätokajnej strunou, uprosený žiaľom vešteckým proroka, obmytý slzami z Bohosyna oka.“ (Andrej Sládkovič; Pamiatka pre deň. 4. augusta; 1863)

„Slováci najprv pijú, potom jedia: zvyk rímsky, lež cnosť slovenská je to, žedbá o hlavu prv a potom o brucho.“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)

„Slováci sú Slovensko; celok, národ; uznaný tela úd uhorskej vlasti; jeden z diamantov koruny posvätnej!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Slováci! žije naša slovenská reč, pokiaľ za národ verné srdce bije.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Slovák — čo je nie ledaký Slovák —za národ svoj nedá, len to, čo nemá,ba i to ta dá, čo nemá; čujte len!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Súď, Hospodine Bože, súď národy! Pýcha a krivda obsadili tróny, ach, zle pobožným, zle sa dobrým vodí, päsť a násilie prijíma poklony!“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)

„Svätému Martinu, veľmož, čo veľa môže i v krajine, i v národe i sboroch autonomných.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Svätopluk znemčil svet, neznemčil ducha; pri ňom celé pluky véhlasných, vrelých, učených, povestných, oddaných, smelých, vážnych, vyskúsených, dôverných synov Slovenska, tých, ktorí i mlčať vedia i vedia nemlčať.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Syn boží vyznal mňa, ja zase jeho, národy menom mojím (Pravduša) sa vencujú.“ (Andrej Sládkovič; Sôvety v rodine Dušanovej; 1842)

„Tak pero, ktoré lže proti národom čiaralo, leží v takej, čo nevyschne nikdy barine, plnej žlčou žltou, na posmievača hrobe, vek po veky.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Tam rozdiel národných mravov, tam mesta a báň úrady, tam zas remeslá a haviarstvo a roľníctvo, tam kus mesta, tam a tam iný kus, tam jazykov dvojnosť, tam susedstvo dvojho a trojho a štvorho v jednom.“ (Andrej Sládkovič; Mongoli; 1865)

„Ty skala si: na tej skale vystavím chrám slávy bránam pekelným na zdury; tebe dám kľúče kráľovskej snemovne, otvor a voveď národ vytvorený!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Uctiť Slavianstvo, uctiť národy! Ruka ruku nech umýva; preč pýcha a vládobažnosť!“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)

„V diaľke dudrať začali oblaky, hroziac studeným vetrom povyhášať zápal posvätný a ľadovcom tvrdým stĺcť nivu mladú nádejí slovenských.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„V zorách večerných horiacej slávy tešia sa zbledlé národy, a tône voľnej rabstva ohavy držia za duchov slobody.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

„Velikým pôstom, tisícročným morená duša národa, už prischla ku kosti koža slovenskej postavy: Posť len, posť, Slavian! dosť tebe chlieb a voda za hriechy tisíc liet, za spor tvoj tvrdohlavý, za cudzobažnosť! “  (Andrej Sládkovič; Veliký pôst; 1869)

„Viazali národ veliký väzbami, čatami, láska kríža – tak naoko – viala zástavami.“ (Andrej Sládkovič; Pieseň o Samsonovi; 1855)

„Vprostred sedem miest maľovaných krajov kľačí národ na kolenách zodraných márnym kolenkovaním vôkol tróna, kľačí v modlitbe krušnej k Bohu-Duchu.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

„Vy to neviete, že duch národov práve takú povahu má: keď má vystúpiť s činnou slobodou, najprv ticho myslí, dumá.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

„Zajasalo sa raz ešte nad mladým rozradovaným okolím Slovenska a v svätý pokoj kmeňa Simeona.“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)

„Zaľúb si devu, čo na lícach krásu mladistvej ruže nosí a čo v duši podobné rose perlovej za rána, city pre národ, pre Boha, pre svet má.“ (Andrej Sládkovič; Ľúbosť; 1856)

„Zväzok tých farieb nie je náhoda, tu mi podáva matka príroda dve farby môjho národa.“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)

„Ži človečenstvu, buď verný národu, znaj chlapsky znášať tvrdú nehodu.“ (Andrej Sládkovič; Anjel pokoja; 1861)

Samo Chalupka (1812-1883)

„A ja sa ti, národe môj,svätým Bohom božím, čím nezlomím jarmo tvoje,zbroj tento nezložím.“ (Samo Chalupka; Vojenská; 1868)

„A môj Slovän ešte raz bystré hodil zrakyponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„A náš kraj sa zas osvieži a vykvitne kvetom novým: Jasný Váh i Hron pobeží spevným poľom Slovákovým.“ (Samo Chalupka; Smútok; 1868)

„A surmity hrajú Slovákom ku sláve: oj, bol vám to za boj, ten boj pri Jelšave.“ (Samo Chalupka; Boj pri Jelšave; 1861)

„A tá naša rodinka, tá slovänská čata, už vám je zôkol – vôkol od vrahov obstatá. „ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„Ani sa tam blesky na kríž neblýskajú: to naši Slováci šabľami zvíjajú.“ (Samo Chalupka; Boj pri Jelšave; 1861)

„Bude, ako Boh dá!“ — Slovák mu odvetí: „A pýcha zlým dýcha, a do zlého letí.“ (Samo Chalupka; Bombura; 1868)

„Bulo dobre — ale dávno: žil na svete Slovák slávno; oj, žil si on vo slobode, ako ryba v tichej vode.“ (Samo Chalupka; Branko; 1868)

„Dobre, dobre sme chodili:Maďarov sme si podbili,a Slováci sa nedali,preto sme ich zrabovali.“ (Samo Chalupka; Turčín Poničan; 1868)

„Hen slovenská Tatra, tam bystrý Váh beží; tam moja dedinka v šírom poli leží.“ (Samo Chalupka; Vojín na úmore; 1868)

„Hoj, len ti náš Slovák sivka raz otočila ku Maďarovi od boku priskočil: a vtom buchlo, ako keď strela nebeská stovekô dubisko na horách roztrieska.“(Samo Chalupka; Bombura; 1868)

„Hore sa, Slováci! Hore sa! — a Boh dá: bude Slovák ešte, čím býval inohdá. Stojí ešte, stojí Kriváň nad Tatrami: bude Slovák, čím bol medzi národami.“ (Samo Chalupka; Bolo i bude; 1868)

„Hrob ten pre nás zrada čierna, Do tej zemi vykopala, Ktorej krev slovenská verná   Ňeraz v obeť už sa liala.“ (Samo Chalupka; Smútok; 1868)

„Kopijami kole a šabľami seká: a Slovák víťazí a Turčín uteká.“ (Samo Chalupka; Boj pri Jelšave; 1861)

„Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil a osudy národov v ruku jeho vložil: ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete: medzi národy jeho či jeden nájdete,  ktorý by putá minul abo nezahynul, akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„Nad Kráľovou hoľoučierne mraky stali, ten náš milý národ v ťažkom nám je žiali. V tom našom národezle to tam, nedobre: krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre. Do Kráľovej holi bijú hromy z neba: Hoj, ktože zastane, národ náš, za teba?“ (Samo Chalupka; Kráľohoľská; 1868)

„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, to je zem naša, daná Slovänom od Boha.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som: to jediná moja vina, a okrem tej žiadna iná.“ (Samo Chalupka; Branko; 1868)

„Slovákovi svätá je kráľova hlava: on z ďaky krv svoju zaň dával i dáva.“ (Samo Chalupka; Bombura; 1868)

„Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, cudzie nežiada.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„Som vojak od rodu; neumriem v pokoji, umriem ja vo svätom za môj národ boji.“ (Samo Chalupka; Kozák; 1868)

„Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, ale morí.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,čo strežú slovenského národa čierťaže.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„Už Maďar z paripy sa valía čudská jeho krev zem slovenskú kalí; a on, čo toť hanu na Slováka kydal, sám on krivú dušu pred Slovákom vydal.“(Samo Chalupka; Bombura; 1868)

„Váh i Hron Slovensko rosí, Slováci doň slzy ronia; Matka Tatra smútok nosí, jej deťom do hrobu zvonia.“ (Samo Chalupka; Smútok; 1868)

„Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá, tá zem hrobom každému vrahovi stane sa.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

„Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: oj, veď padnúť za národ — oj, veď to nebolí!“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

Janko Kráľ (1822-1876)

„A proto vzdorujem podělit vlastním se dědictvím, neb to dědictví jest národa, vlasti naší.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„A v zmatenosti tupé proti rozkazu vše započína, takže místo soka národa bratra kolí.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Ať jsem sám spravoval, ať i jsem je ve oslavě řídil, končiny ať zvětšil ve všehomíře celém, než to svěřené od národa mého, někdy míru jemužto jsem přísahu pravdy složil, žeť budu zastávať práva své vlasti slovanské a ke její vešké vždy blaženosti konat.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Časom i národ i bôža skapalo, ani pamiatky viac v našom století.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

„Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku deti prosia o jednu národnú pesničku.“ (Janko Kráľ; Zakliata panna vo Váhu a divný Janko; 1844)

„Divákov, zamianstva, národa sila, strach; väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách bránou do temného žalára vedený, vartám najprísnejší rozkaz poručený: Bľachy poopátrať, rabom nože pobraťa na dvere hrubé čiernu udrieť pečať.“ (Janko Kráľ; Šahy; 1852)

„Hore, za česť, slobodu slovenského národu!“ (Janko Kráľ; Slovo; 1861)

„Horvát, Čech, Polák v jeden národ splývá, jeden zpěv slavný všude se ozývá a Slovan plesá, že po bludech mnohých svým cílům žije, vzývá bohů svojich.“ (Janko Kráľ; Duma Kollárova; 1852)

„Hrady, vrchy tieto božej tajomnosti sú, stoja, trvajú od večnej dávnosti, trvajú i budú, kým naše myslenia nepríde národné z tmy do osvietenia.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah; aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah.“ (Janko Kráľ; Duma slovenská; 1860)

„I můj národ vzývá tebe, bude věčně vzývati, jak by odstrčen od nebe mohl ve tmě zůstati!“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Ja som nie z nemeckej, nie z maďarskej krvi, môj národ slovenský na svete je prvý.“ (Janko Kráľ; Kristus; 1849)

„Jak dříví zachová jen oheň, tělo potrava slušná, tak svornost božská národy obživuje.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Jen láska, svornost hotuje hrady, národu silno stvětší ruk udělat může i více počet.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Krásné nebe, modré nebe, jenž dnem světlým vývodíš, každý národ tě velebí za světlo, jež mu plodíš.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Kto si Slovák z duše, z rodu, teraz sa hlás ku národu.“ (Janko Kráľ; Slovo; 1861)

„Mnohá medzi svetom a národom povesť, uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest, výklad na zaniklé jedinký dejiny, tiahne ak’ pútnica z krajny do krajiny.“ (Janko Kráľ; Šahy; 1852)

„Modlitba čistého Bohu milá, modlitba srdečná prosto letí — žehnanie národné moci veľkej, mocnejšie ak’ všetka v svete kára.“ (Janko Kráľ; Rozprávka o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi; 1844)

„Na tej rovine, chrastím zarastenej, národ si staval života základy, nádejou, vierou čistou naplnený, z celého sveta naznášal poklady bôžaťu svojmu, svojej budúcnosti, nadával hrúzu všeliakych obetí.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

„Na tom mieste čudná vyrástla si skala, ktorá upomína môj národ nevinný, že sa rodí v mukách i koná bez viny.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Národe můj vzácný, krále si tehdy vyvol!“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Národy jiné jakoby nebyly, my jsme na světě sami tolik žili.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Národy nejhrozšího nepřítele lehce přemohou, než nepřítele úst nikdo nemůže vymoct.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Ne v sobě i z vlastních zásluh se chlubte, na národ všecky skutky vaše k pýše nechejte, vyložte jeho.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Netrasme sa, nebojme, nestojme ak’ steny, i za slovenský národ je ten svet stvorený!“ (Janko Kráľ; Tri vŕšky; 1845)

„Než kdy to žádá vlast, by sloužil k ochraně, ke cti, a kdy schopného k berle uznáva její, já slýchám řeči jej jak řeč svěcenou v světě tomto a všecken já jsem národa mého otrok.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Nie je to požehnanie chlieb, nie statok, nie je to požehnanie tichá domácnosť, oplývajúca (so) všetkým, ale požehnanie viery a lásky jednému každému k všetkému tomu, čo je vaše, k národu.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

„O národoch mnohých niet už ani chýru, len ty nepodliehaš živlu ani víru.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

„On ide popredku, s ním statní junáci, naňho hľadia všetci úprimní Slováci — bratia Srbi, Česi, celý slávsky národ, vraj vykúpi Tatru a jej otrocký rod.“ (Janko Kráľ; Duma dvoch bratov; 1844)

„Poďte teraz na žatvu druhú, na žatvu svojho národa.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

„Pohostinná lipa slavská strojí hody, prijíma do lona susedné národy.“ (Janko Kráľ; Duma slovenská; 1860)

„Pustiny jak zvlažují šíré ode parna potůčky, tak zvlažuje krajiny, národy láska čilá.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Raduj sa národ rozmetený, neznajúci o sebe, vyhodený druhými ľuďmi na smetisko, do hnoja, aby ním polia povozené boli, pole cudzie, pole Satana.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

„S krivdami von! tie netajme, práva si národné hájme; nebojme sa žiadnej moci, inakšie sme len otroci.“ (Janko Kráľ; Slovo; 1861)

„Skorej osud zmetie národy, vlasť zhynie, kliatby tej slovanskej žiaden vrah neminie.“ (Janko Kráľ; Duma slovenská; 1860)

„Slávu nebeskú, dôstojnosť božiu v hrmení, v bleskoch a v Slove, národ tak čaká, dobre nezájde, na všetky slová Kristove.“ (Janko Kráľ; Kristus; 1844)

„Ten kdo trůny bořil, lidskou krev darmo vyléval, po světě nešťastnou války pochodni nosil, ten porobu slušnou buď Gót, buď Skýta zasloužil, jenž mír pravdy tupí, národy poškvrňuje.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Ty nezavážiš, národ nezaváži, čo sa na kúsky potrhá, poláme.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

„Veľmi smutnú pieseň v národe veselom.“ (Janko Kráľ; Výlomky z Jánošíka; 1838)

„Vtom „amen“ povie a medzi národ svetlý z oltára zostúpi: Ľudkovia dobrí, dušičky moje! Vstaňte horeká, pokoj vám! Viera prenáša hory a vrchy, od Boha k vám sem prichádzam.“ (Janko Kráľ; Kristus; 1844)

„Vtom „amen“ povie a medzi národ svetlý z oltára zostúpi: Ľudkovia dobrí, dušičky moje! Vstaňte horeká, pokoj vám! Viera prenáša hory a vrchy, od Boha k vám sem prichádzam.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

„Vy ste národ potlačený, vy ste národ biedny, vy ste národ chudobný, ale Pán je mocný, Pán je silný, Pán má hromy.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

„Za svoj národ bojovať.“ (Janko Kráľ; Ponášky; 1845)

„Za štít vzal zemi, peklo, hněvné nebe, by vzkřísil národ, neb zahladil sebe.“ (Janko Kráľ; Duma Kollárova; 1852)

„Zabudni každý jeden na svoj dom, na svoju ženu, zabudni na seba. Znáš dobre každý, čo je to za hostina. Zabudni ako na klamlivý sen a poď na druhú hostinu, na hostinu viery, lásky k národu.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

„Zákony vlasti naší staroslavné k národu láska — srdce vlastní své slýchati táto velí, zač i vy, mí synové, své vlasti pokořte se veždy, né nad ní vojové jak sluhy držte sobě.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

„Zasvěcené v rodu svěcené buď všecko i vůdci národovu — právem vyzvati může i rod.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

Ján Botto (1829-1881)

„A čo je to za človeka, keď mrieť treba, čo uteká, čo mu milšia biedna hlava, než národa jeho sláva? Pánu Bohu prisahám, že svoj národ nenahám.“ (Ján Botto; Pochod; 1868)

„A diela božie také krásne, a národ drahý – v nevoli.“ (Ján Botto; Schytili ma…; 1848)

„Aj, národ! – On to mladý syn Slávy – pomaly sa zbiera hore.“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)

„Daj im, Bože, oslávenia! Pánu Bohu prisahám, za vlasť, národ život dám!“ (Ján Botto; Pochod; 1868)

„Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo – jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.“ (Ján Botto; Margita a Besná; 1847)

„Hlas zvona na deň búri, múti vás, čo zo sna budí národy?“ (Ján Botto; Ohlas na „Hlas z Martina“; 1861)

„Hoj, bo ktože upúta národ povedomý? On junák jedným hnutím všetky putá zlomí!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

„Kto brať mne moc nad národami? Kto brániť mi v nebo sa vzniesť?“ (Ján Botto; Sen Babylonov; 1873)

„Ľahko bedárov vyplatí tento svet, čo žili márnej hrude, hmyz to — dnes je, zajtra ho niet; no, kto národu žil, s národom žiť bude!“ (Ján Botto; Na blahú pamäť Sládkovičovi; 1855)

„Národ náš je Slávy synom: hor’ sa tedy k slávnym činom!“ (Ján Botto; Pochod juhoslovanský; 1868)

„No túž, no lietaj si len — až ta, kde nik nebou: pieseň má a národ môj poletí za Tebou!“ (Ján Botto; Na pamäť M. H.; 1863)

„Oj, choďte do boja s divými Turkami, keď vlasť ochránite, náš národ aj s nami!“ (Ján Botto; Z vysokých javorov lístočky padajú; 1846)

„Oj, pozrite ho, bratia národy! On k srdcu vás všetkých vinie,pozdravuje vás slovom slobody — on s vami žije i hynie!“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)

„Oko sa jeho dvíha hor’ do neba, v prsiach nadšenie i viera: a národ živý, Otče, večne Teba  v pamäť svú vďačnú zaviera!“ (Ján Botto; Strossmayerovi; 1869)

„On zradil národ, otčinu: kosti zradca nespočinú!“ (Ján Botto; Krížne cesty; 1852)

„Pôjdeme my na ten sobáš v žiare slnka, v hromov hluku, ponad svetom, Janík, podáš bielej kráľke pravú ruku. Zaznie pieseň oslávenia, rozlejú sa zemou zore; svet zlý padne na kolená – a národ náš vstane hore!“ (Ján Botto; Smrť Jánošíkova; 1862)

„Sláva Ti, Otče! Tys’ vyrkol to slovo, primreté na rtoch národu: Slovanu srdce udrelo nanovo  za zlatú jeho slobodu.“ (Ján Botto; Strossmayerovi; 1869)

„Snáď tak ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

„Tak mrel národ zakliaty mnoho, mnoho rokov, bo nebolo Mojžiša, nebolo prorokov.“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

„Tak pokoj, pokoj tomuto hlasu, bo hlas ten z neba pochodí, slúchajte hlas ten, hlas ducha času,  slúchajte všetky národy!“ (Ján Botto; Ohlas na „Hlas z Martina“; 1861)

„Tak v zorách dňa nového vstáva národ mladý.“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

„To tvoj, národ môj, pustý dom, to rakev matky tvojej v ňom, to deti tvoje — tvoje potešenie  — na smetisko vyhodené!“ (Ján Botto; Čí to tam…; 1883)

„Tu zreve vrah slobody vo vzteku divokom: beda tomu národu i jeho prorokom!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

„Ty lietavaš s vekami široko, s vekami od národa k národu, od národa zapadajúceho k národu len v hrobe hnijúcemu.“ (Ján Botto; K Životu; 1846)

„Ucti, miluj národ mladý!“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)

„Už všetko stíchlo, už pieseň skončená, scengali a národ padá na kolená.“ (Ján Botto; Lucijný stolček; 1850)

„Vojdiž! – Tu tvoje voľné pole, tu oltár, oheň, čistý zdroj, tu národ, junač dobrej vôle – tu štít i pravdy strašná zbroj!“ (Ján Botto; K hodom slávy; 1880)

„Voľnosť, národ, česť i viera – za to junák rád umiera.“ (Ján Botto; Pochod juhoslovanský; 1868)

„Von sa – národ môj – hučí zvon!“ (Ján Botto; 4. august 1863; 1863)

„Však raz ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

„Zomriem za vlasť, aj za národ slávne ak hrdina, a spomínať bude večne ten svet tvojho syna!“ (Ján Botto; Dva hroby; 1880)

Za bleskom hromu bežia národy, volajúc: To deň svobody!“ (Ján Botto; Znamä; 1848)

Janko Matúška (1821-1877)

„Ale ešte milšie za národ bojovať.“ (Janko Matúška; Výhled s Kozího vrchu; 1843)

„Ale že bolo pre národ slovenský, ľahko sa uhádne z jeho jednania, z jeho rečí, z jeho horlivosti.“ (Janko Matúška; Shoda liptovská; 1844)

„Daktorí povstávali, iní ešte kľačali, v citoch nábožných myšlienkou národnou sa zaoberajúc.“ (Janko Matúška; Shoda liptovská; 1844)

„Hľaď na každého slovenského syna, Ako za TEBA k nebi zrak napína.“ (Janko Matúška; Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843; 1843)

„Lež tam ich málo – a tu národ celý.“ (Janko Matúška; Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843; 1843)

„Mrtvé Slovensko – tma nad ním panuje,  Kriváň oblačný zmrzlé snehy kryjú – Kto nám ohníčka, ach, kto nám rozduje? Víťazi zašli, otcovia už hnijú.“ (Janko Matúška; Vysoceurozenému Pánu Pánu Jurkovi Košuthovi na Nový rok; 1843)

„Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú: Nebojme sa, bratia, veď sa ony ztratia, Slováci ožijú. To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo, Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, Aby sa prebralo. Už Slovensko vstáva, putá si strháva: Hej, rodina milá, hodina odbila, Žije matka Sláva! Ešte jedle rastú na kriváňskej strane: Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí A medzi nás stane.“ (Janko Matúška; Nad Tatrou sa blýska; 1844)

„Nepochyboval som ja o vašom slovenskom srdci.“ (Janko Matúška; Shoda liptovská; 1844)

„Plávajúc v citoch národných, zabudnul na lásku.“ (Janko Matúška; Shoda liptovská; 1844)

„Toť ten Slovenska hrbitov národní, Jehož zpomínkou zrak se rozpovodní.“ (Janko Matúška; Výhled s Kozího vrchu; 1843)

„Tu sme sa sišli na národnie pole, Kde dávno zhasla sláva Slovákova, Synovia padli do cudzej nevole, Tu snáď i krypta pre nich už hotová.“ (Janko Matúška; Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843; 1843)

„Ty si len samotná, a tam národ celý —Vidíš, jak lietajú nad ním divé strely!“ (Janko Matúška; Lúčenie; 1843)

„Veď ťa slovenské ruky založily.“ (Janko Matúška; Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843; 1843)

„Za Bílou horu v tichém větrů vání, Podat slovenské Slovákovi přání.“ (Janko Matúška; Ku jmeninám Dvoj. Pana Jozefa Hurbana; 1843)

„Zpívej Slovensku, ží nám, Matce Slávě, Ží dlouho šťastně, dobrý Miloslavě!“ (Janko Matúška; Ku jmeninám Dvoj. Pana Jozefa Hurbana; 1843)

Michal Miloslav Hodža (1811-1870)

„A budeme trebárs až hen do súdneho dňa, v ňom sa naša prelomí sudba tá národná.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„A či nám aj pamiatky starobylých národov neohlašujú, že od pameti sveta výstupok tento, za potravu všetkej hamby a potupy, za žriedlo něštěstia a neresti, za hniezdo pluhavstva a diabolstva i považovali i zkusovali?“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„A čo je už na Vás Slováci, ak sťe ňje horší ako druhje národi v Uhrjech — teda sťe veru ňje lepší“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„A čo národ, to človek a čo človek, to reč, bez toho my, ale aj vy, ste bez toho preč.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„A čo ty chceš, mužu, s tým tvojím národom? Daromnejšieho niet pod nebeským zvodom.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„A duch svätokoruny štefanskej ti povie, kam ťa tvorca národov uhorských sám zovie.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„A keď povjem človek kresťan, rozumjem aj národ: lebo každí národ je človek.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„A ktorí človek lebo národ ňedbá o svoju osvetu a vzďelanosť, ten tím sebä zotročuje, ten prináleží do času pred Kristom a je učiňení starí Adam, starí hrješňík.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„A preto ako začňem, tak ňeprestaňem hovoriť, že jestli ktorí národ a ľud zasluhuje všetko možnuo bozskej i ľudskej vuoli pestovaňja, vzďelávaňja, zveľaďeňja, jestli ktorí národ a ľud vidatnú ale dosjal zaňedbanú rolu srdca svojho má; jestli ktorí národ a kmen práve pre svoju dobrotu, ňje psotu ale večituo života radostnjeho požehnaňja zaslúžiu — teda to je národ Slovenskí, to ľud Slovenskí. Ej dobrjemu tedi dobruo slovo!“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„A preto sa aj pokoleňja toto menuje národom jedním velikím, lebo je národ jedneho slova; keď naproťi tomu inšje pokoleňja europejskje na vjacej národov príbudzních sa rozchádzajú.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„A tá roveň, prvšie spolubožstvie, národ je môj, mojeť to najprvšia.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„A tá roveň, prvšie spolubožstvie, národ je môj, mojeť to najprvšia.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„A to láska k národu len tým duchom bytnie, bárs i z rodolásky prv sama v sebe citnie.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„A vtedi dobre súďime — ňezabudnúc pritom na okolnosťi, príbehi národov, ňestraťjac pri tom lásku zo srdca, ktorá často skorej pravdi duojďe vnuknuťím, ako rozum všetkím úsilím.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Aby sluha – Slovák sebe i národuvy slúžil na svete gazdovskú slobodu“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Ale nenie pri nej eš, a len bude vtedy, keď syn Božej všelásky prejde všetky sledy a ju samu dostihne v svetlo slávoloži,ona jedna k výbave národu osoží.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Aňi ňech nám to ňikdo ňehovorí, že keď v Uhrjech maďárská reč aj z privoleňja Najviššej Vládi najvetšje právo krajinskuo dostala, že keď vedľa zákona vo višších a nižších školách panuvať buďe, že nám Slovákom národnosťi hoďina už odbila.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Aňi ňepočúvajme národňích naších odporňikov daromnje reči, keď stvárajú nás, že mi Slováci slavjanstvujúc, t.j. národnosťou našou k celjemu Slavjanstvu sa pričitujúc, Všesláviu ako našu si velebjac, Boh vje akjeho hrjechu vlasťenskjeho sa dopúšťame.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Bez Slováka Uhra niet na zemi ni v nebi, to je národ Štefanov večne jednožrebí.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Bolí ma môj národ, vy, otcovia jeho, zaslúžil lebo nie sám si toľko zlého.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Či tým ada vybavil jedno kliatby číslo, ktorej množstvo nesčetné nad národom zvislo?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Čím lepšje ktorí národ túto povinnosť života poznáva, tím je osvjeťeňejší, čím ju lepšje koná, tím je vzďelaňejší.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Čo prípadov ohavných smutných nam Starý Zákon pripomína! čo historia národov iných o tom rozprávia.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„Hahá, vojta národný, „kebská“ je to snaha, komu svet je „kebyšte“, tomu hovno siaha.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Hávede národov nech si má ten synak, čo slúžil, mrel za nich, keď nevedel inak.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Hej, nevedel ani on, ani Raro jeho, že ten osteň vyniká z citu detinského, a ten že zas korenie hlboko v národu, kde mu všetku zničili živobytu zhodu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Hejže, dom, hejže, národ môj,čas i vek ťarcha zárod tvoj,svet i duch viac ti neduží,nebo ni peklo neslúži.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Ho (Jánošíka) zahlušila len táto valaška, lebo to je naša národná porážka.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Choďte, vraj, po svete a učte národy krstiac ich, že tak, vraj, zniknú moje zvody.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Chvál každí duch Hospoďina! a ja ho chválím; – každí národ sa nám tak ozvať muože.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Ja teba jedného zo všetkých tvojich mám, za celý ťa národ ten jedného nedám.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Je to pravda, je to spravodlivosť! Oba, i ja i môj národ celý!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Jeden je jediný muž-človek len samý, proti nemu sú nič všech národov chámy,on je len slobodný a ja chcem len jeho, ním len bytniem, dužiem do božstva mojeho.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Jedným duchom, jedným dychom človek sa prerodil, myslí, cíti, chce, akoby národ svoj oslobodil.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Každjemu kdo má buďe danuo; ale tomu, ktorí ňemá, i to čo má buďe vzatuo, t. j. každjemu národu a človeku ktorí má národnosť bude danuo i človečenstvo; ale tomu národu a človeku ktorí ňemá národnosťi i to málo človečenstva, čo má, bude vzatuo.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Kebi ňjekdo povedau: národ ako národ, to je ňič, ale človek je všetko vo všetkom, míliu bi sa tak, ako ten kdo bi hovoriu, že kvet ako kvet, je ňič, ale bilina je všetko.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Keď by sa kto priznával k inému národu – pod pokutou to nesmie i nemá slobodu. Keď je národ len jeden i jedna reč bude, a to síce po Božom i po ľudskom súde.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Keď hľaďjac na národnosťi po evropejskom tomto sveťe našom sa obzreme; teda najďeme tri hlavňje pokoleňja národov, ňje len v Europe ale i v druhích čjastkach sveta panujúce.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Keď iné národy v Európe spanilej budú pániť vedbe, ume ušľachtile“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Keď má každí národ povinnosť, teda má i právo; lebo veť už povinnosť je právo. Má tedi aj Slovák pri svojej povinnosťi národňej svoje právo, a to je právo národnosťi.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Keď nám už odmalička tak sa svet priekoril a života prvšiu stať národnú spotvoril.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Keď národ ňemá národnosťi, menujme to naroďenstvom (krátko a); keď má národnosť, nazovme to nároďenstvom (dlhím á).“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Koho by tak chcel mať ako seba? A so mnou jednorečný národ môj!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Kto ho v sebe rodí, ten svoj národ ľúbi; takto rodoláska skutky diabla hubí.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Kto si dobrý, Sloven si, sebou sám verestuj za to slovo a činom v národe ho zvestuj.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Ktorí národ v Európe sa proťi tejto povinnosťi (povinnosti osvety slovenskej) sprječiu, každí s velikou škodou a bolesťou zmudrjeť museu.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Lebo kresťanstvo je práve najnárodňejšje náboženstvo preto, že všetki národí v jednotu vjeri shromazďuje; a tak všetki národnosťi v pravej jednoťe Svatoducha oslavuje.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Lebo všetko na to vichoďí: každí národ ako každí človek, má svoju zlú i dobrú stránku; má tje i Slovák obe, s tím rozďjelom, že čo Slovák od jakživa zlím nazívau, druhím národom to boli vihovorenje, dovolenje zviki.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Má velikí smisel človečenstva, lebo Slovák sa dosjal aňi národom ňechceu menuvať, on sa len človekom cíťiu; preto aňi ňeslíchau o národnosťi; preto národňja hrdoba mu je hrjech.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Mňa nič do národa, mňa len do človeka – keď z prameňa pijem, načo mi je rieka?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Môj je národ, to ja viem —  ktorí nechcú stánia zvodného s ním v otčine, nech si v pekle pánia.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Na to razom zamĺkne, mlčiaci len čuje, čo sa mu tam národy na koleso snuje.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Na to sme my – bo vieme, kde je žriedlo pekla, z nehož neresť národná táto sa roztiekla.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Nad hlavami oboch nás cudzinský meč visí, jedna neresť národná oboch zmieriť misí!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Najďeme i to potom, že mi Slováci v našej slovenskej národnosťi máme istú Slavjanskú národnosť, ktorá je národnosť svetová.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Národ náš ešťe aňi prujším pomišleňím ňeprišjeu na plňeňja tej povinnosťi, ktorú sin Boží takto visloviu: – Tak svjeť svetlo Vaše pred ľuďmí, abi ľuďja viďeli Vaše dobrje skutki, a chválili Boha.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Národa nebude nikdá slobodného, dokiaľ bude svetom tento svet, celého.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Národi kresťanskje prirovnávame ku mjere kresťanskej pravdi, do ktorej musí rásť každí človek, a tak i celuo človečenstvo. Hovoríme tedi tento lebo tento národ ňje je ešťe tak uľuďení, ňjet ešťe tolko pekních činov, viborních mužov, slávuích národovcov, — akobi malo a mohlo biť, alebo je u toho, lebo u onjeho národa. U tohoto národu je ňje tak bezpeční človek so svojím právom, imaňím, svojou osobou, svojím obchodom atď. ako u tamtoho, kďe sú isťejšje, rozšíreňejšje práva, pevnje zákoni, snadná prísluha spravedlnosťí.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Ó, pastieri národov, Spasiteli drahý, vij palicou tvojich úst nad takými vrahy!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Odrieka sa cudziny a strojí doma byta celý svet prežitý v kútoch štyroch zabyť: zabyť na ten jeden byt s národom rodinnýma večnosť si začasniť bytom jednočinným.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Opilec rozšiřuje, jako peklo duši svú a jest jako smrt, kteráž se nemůže nasýtiti, byť pak shromaždil všecky národy a shrnul k sobě všecky lidi.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„Opilstvo bolo od počiatku čosi vraždivého a mordárského, proti čomu celé národy, v lepšom citu svojom sa mocně opierali.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„Otázka tedi tá „či má každí národ právo národnosťi“, muože sa aj tak zvrtnúť: či mu ho ňjekdo muože vzjať?“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Otčina, národ, novým sa mu krikom osudu valne do útroby tisnú, prísahy slova domižným prienikom, v srdci a v mysli cez, na cez mu blysnú.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Ozviže sa, národu duša, lásky sluchu, vyslovže sa národný na vôličin duchu!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Pravda, ako Slovák je každjemu národu dobrí, spravodliví, ľudskí — tak naopak ňemuože biť abi jemu druhí takí boli.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Primerajme že tedi mjeru pravdi k národom kresťanskím, najďeme že všaďe chibuje, a to skoro jednako.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Prišli s listy vonehdá poslovia z Onódu, aký posmech nášmu tam, stal sa, vraj, národu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Ráno, milé ráno, kedyže nám svitneš, svete náš, národ náš, kedyže nám skvitneš?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Sám je so sebou, a predsa nechce byť len pre seba, v národe drepie, čiaha do neba svojej povinnosti potrebou.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Samým synom môjho materského rodu, synom svojským, činným i môjho národu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Sloboda je Bohčlovek, človek, národ každý, a vy svojmu národu hotujete vraždy.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Slováci, národ ktoriemu cudzí svet, ako celému Slovanstvu, dost už nespravedlivých hán, prezivuok, špínt sa napriliepau.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„Slovák bol prvší Uhor už od tisíc rokov, a vy ste tí poslední, bez chvály, bez sokov, ani si vás nechcejú, čo sa k nim plichtíte, národ sa vás odkľaje, z nehož pochodíte.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Slovák má povinnosť osveti a vzďelanosťi teda tak, ako ju má každí človek a národ, má povinnosť kresťanstva.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Národňej povinnosťi slovenskej muože sa zlášťe, dá sa najlepšje, má sa povinnovaťe, musí sa bezohľadňe zadosť urobiť vo Slovenčiňe.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Národnosť Slovenská je pre Slováka ďaleko duostojňejšja, ako maďarská.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Národomilnou pripíja si vôľou,hej, na budúcnosť skorú tak sa strojínároda sudbu zdoliť svojou doľou,aby vybudnul týmto svoju vinu,by zabudol svet zbojníka zločinu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Národy nech si má ten synak jedinný, čo krv svoju vylial za ich sprosté viny.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Nazdávaťe sa snaď, že mi náš národ celkom ospravodlňujeme?“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Nehoda, nehoda, môjho mi národa, veru nás je tomu zlému svetu škoda.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Neodvráti nikdá ku cudzej cudzine, zostane si doma v národnej rodine.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Nie to podstrel zloducha, to je materského srdca priecit, za národ svoj rozčúleného.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Ňje je to dávno, čo aj medzi Slovákmi probovali ňjektorí jednu lebo druhú povinnosť národňú spolkí konať.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Nuž či náš lud krestanský sa nestau otrokom toho národu, ktorý svoju kliatbu eště neprestáu, národu židovského?“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„Ó, pastieri národov, Spasiteli drahý, vij palicou tvojich úst nad takými vrahy!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Odrieka sa cudziny a strojí doma byta celý svet prežitý v kútoch štyroch zabyť: zabyť na ten jeden byt s národom rodinnýma večnosť si začasniť bytom jednočinným.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Opilec rozšiřuje, jako peklo duši svú a jest jako smrt, kteráž se nemůže nasýtiti, byť pak shromaždil všecky národy a shrnul k sobě všecky lidi.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„Opilstvo bolo od počiatku čosi vraždivého a mordárského, proti čomu celé národy, v lepšom citu svojom sa mocně opierali.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„Otázka tedi tá „či má každí národ právo národnosťi“, muože sa aj tak zvrtnúť: či mu ho ňjekdo muože vzjať?“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Otčina, národ, novým sa mu krikom osudu valne do útroby tisnú, prísahy slova domižným prienikom, v srdci a v mysli cez, na cez mu blysnú.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Ozviže sa, národu duša, lásky sluchu, vyslovže sa národný na vôličin duchu!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Pravda, ako Slovák je každjemu národu dobrí, spravodliví, ľudskí — tak naopak ňemuože biť abi jemu druhí takí boli.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Primerajme že tedi mjeru pravdi k národom kresťanskím, najďeme že všaďe chibuje, a to skoro jednako.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Prišli s listy vonehdá poslovia z Onódu, aký posmech nášmu tam, stal sa, vraj, národu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Ráno, milé ráno, kedyže nám svitneš, svete náš, národ náš, kedyže nám skvitneš?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Sám je so sebou, a predsa nechce byť len pre seba, v národe drepie, čiaha do neba svojej povinnosti potrebou.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Samým synom môjho materského rodu, synom svojským, činným i môjho národu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Sloboda je Bohčlovek, človek, národ každý, a vy svojmu národu hotujete vraždy.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Slováci, národ ktoriemu cudzí svet, ako celému Slovanstvu, dost už nespravedlivých hán, prezivuok, špínt sa napriliepau.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„Slovák bol prvší Uhor už od tisíc rokov, a vy ste tí poslední, bez chvály, bez sokov, ani si vás nechcejú, čo sa k nim plichtíte, národ sa vás odkľaje, z nehož pochodíte.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Slovák má povinnosť osveti a vzďelanosťi teda tak, ako ju má každí človek a národ, má povinnosť kresťanstva.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Spätná sláva jedna, jedna samá doľa, národu toho je a bude nevôľa.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Sto národov za to dám, ja som jednorodný s národom tým, ktorý vie večne byť slobodný.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Tak i ten kdo povje, že je Slavjan, visloviu si hňeď i to, že je človek národu, ktorí je v rozličních obcach a vlasťach predca len ten jeden. Lebo, čo národ to človek, a čo človek to národ.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Tak je Slovák nečlovek, nenárod a neľud, bo ho takým učinil samopanský prelud.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Tak si doľu vydolím v národe i dome, tak si vôľu vyvolím v šťastí i pohrome.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Tak si doma v národe celom, živom samý, tvojou vôľou ide vše, čo je súco, s nami.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Tatrín je jedon spolok Slovenskí pre osvetu a vzďelanosť národu slovenskjeho.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Teraz sme už len, čo sme, keď máme reč vlastnú, len tak môžme uvidieť tú vlasť našu šťastnú, lebo národ, čo svojej reči nemá, taký na svete je povrheľ, pribyš ledajaký.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„To je naša národná verných synov tajna, ktorú sudby zakrýva ruka tatrohájna.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„To je privyk života k rabstvu i v národe – bárs ho v putách nevidíš, poznáš ho po chode!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„To je ten kresťanský národ, čo z vedomu bude slúžiť Bohu, svetu, ledakomu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„To sa hrozne mýlite – v národe a ľudu možnú tejto neresti máte len pozbudu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„To ten kalich sveta, z nehož všetky pili národy v tom svete, čo len z tela žili.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„To ti bude sláva národná u chátry, prachobahnoválska pomedzi tie Tatry.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Trnie, tŕpne Jánošík, do seba sa hrždí, národy mu koleso pod tou ťarchou vrždí.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Tú si milosť zaslúžiť, to nám, bratia, treba, pre náš národ väčšieho netreba nám neba.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Tu si sama démonov a bohov s národami jejich ľúbodeťmi tuto jala, najala tam k službe, zareťaziac vo dvore ich svojom, ako gazda — pastier stádo svoje.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Tvoj národ slovenský, mužu Jánošíku, vieš, akú národnú hotuje ti díku?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Tvoja matka vlastná, čo ťa očankala, teba muža – ako švŕľa učuškala, z národného svojstva, rodáckej hlupázne, z otrockej kresťanskej viery, bohobázne.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Už prestáva byť tak prívetivým, rozpravným, pohostinným, dobročínným – slovom prestáva byt sebe vlastným, čistojaděrným Slovákom, a stáva sa už, ani nevediac, akýmsi druhým, vysileným, prepaluvaným národom a ludom.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

„V krajine tej, ktorá sa uhorskou menuje, kde Sloven od dvetisíc už rokov bytuje, že, vraj, nieto národa iného, len jeden, a to že je uhorský národ, iný žiaden.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„V naroďenstve takom postavení národ sám o sebe ňič ňevje, sám na sebä ňič ňedá, sám sebä ňecíťi, ňeváži; ba často sám sebä hlúpe ňenáviďí.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„V návalu národov cudzích Sloven tento vihinúv; ale jeho vlastňí najbližší brat, tak rečeno z dvojčat jednorodní je Sloven, ktorí sa teraz menuje Slovák.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Veleduché mu za národ úmysly v Róžkiných riasach jak tienky zavisli.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Viac mne je s jediným, tým, kto muž slobody, ako vás i s vaším Bohom je, národy!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Viď a veď jak šarkanom v osvete sa lieta. Predsa si sa nadaril už raz pre tú vedu.No tu skončíš národnú ľudosvojskú biedu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Videl, skúsil národy, schodil s ním sveta kus, z Uhier celé Slováky, Moravu, do Rakús.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Vina som, vina som, za voľnosť národu, keď nemožno za ňu svätieť, hreším za slobodu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Vôľa mi je v tom žiali, bo myslím, že viacej ničím dostáť nemôžem láske mojej spiacej, láske vernej k národu, ktorá dejstva horu trebuje — a ja nemám nič, len sĺz pokoru.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Vôľa mi je v tom žiali, ó, kebych vybavil ťažký osud národa tým a ho oslávil, nech by žiaľom sa rozlial na tú rieku Hrona a za to si tak tiekol, tiekol do neskona.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Vsetki tjeto národnosťi hlavňje, v tejto Bohom vivolenej Európe muožu ba musja mať každá osobitňe svoje zvláštno určeňja národnosťi v jednokresťanskom človečenstve.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Všetko samí pangharti, čo sa hanbiť budú za svoj národ akoby za svetskú ostudu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Z národov sa nerodia, rodia sa len z práva, i tak od národov ich delí vrava, sprava. Národ sú len zemani, iní nerod, neľud, jehož právo toľko je, koľko stádu želuď, ktoré musí rado byť, že sa mu pásť dajútam, kde sami pre seba jedni všetko majú.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Z výšin Fatry turianskej do vzduchu pustoty vytúži si Jánošík národné tesknoty.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Za stotisíc vám chlapov o tri roky stojím – moje Tatier poklady, ja sám ich ozbrojím, môj je národ, bo ja mám len sám ducha jeho a vás ním chcem vykúpiť z pekla cudzinského, ak vy toho prijmete ducha národného, lebo ja som bohosyn otca slovenského.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Za ten čas sa ukáže, či nám v nebi žitia a národu našemu na tom svete bytia.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Zasa hovorja tí, čo nám národnosť maďarskú naťískajú, že preto musíme biť Maďarmí, lebo – vraj práva a slobodí uhorskích zákonov a porjadkov užívame.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

„Zmieriť otcov slávnych hnevné stíny, zbaviť národ krutej od cudziny.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Zumie, zdumie duša tá – zrozumie, zsvedomie, volí doľu národnú – sčlovekoduchomie.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

„Žičíme to každjemu národu, bohdaj bi mau svojích prorokov zavše; lebo národ bez prorokov a viňiga bez kolíkov — to je jedno.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

Jozef Miloslav Hurban (1817-1888)

„A ak by sa slovenský národ mal vytvoriť zo zákonov, prečo sa potom donucuje k daniam predpísaným zákonmi? Dúfajme však, že naši nepriatelia poznajú pravdu a prestanú náš národ urážať a krivdiť mu.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

„A keď sa kedy stane, že podrobí, aby si národ spravil porekadlo, že padli len tí do turskej poroby, ktorí sihotské stratili zrkadlo.“ (Jozef Miloslav Hurban; Zrínsky na Sihoti; 1853)

„A Metod vedel obnoviť v srdci národa dôveru k Svätoplukovi, ktorá začala upadať.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„A moje srdce plakalo úpenlivo, lebo myseľ sa mi zapodievala akýmsi tušením, že aj tam, kam sa uberám, kvíli môj národ.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

„A my sme o toľko vyšší od našich dedov v slovenskom povedomí, o koľko vyslovenejšie chceme byť dačo vo svete ako Slováci.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„A národ svôj slávny tiež nezapredá.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„A predsa chce slepiť oči histórii, dávajúc maľovať a opisovať svoje junáctvo, ktoré výlučne národu náleží.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„A Slovák miluvať v národu chce vlasť, Vo vlasti za národ žiť a život klásť; Vlast si vziať nedá, A národ svôj slávny tiež nezapredá.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„A tak je nádej, že naša národnosť čoskoro dostane zástupcu aj na sneme.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

„A tu mu vždy jeho Mária stála pred očami ako anjel, čo sa na jeho cesty bude dívať a schvaľovať plameň jeho ducha, blkotajúce skutky. Ešte väčšmi ako doma poznal tu medzi brehmi rieky historického života svoje poslanie a poslanie svojho národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„A v častých zmenách ludí a vekov maj. Na očach svôjho národu obyčaj.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Aby bol tento život národov zaokrúhlený, dokonalý, vracia sa on vždy k sebe, lebo len tak postupuje ďalej a len tak vyčerpáva zo seba poklady, v sebe ukryté a kladie ich na oltár človečenstva.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Ach ako sme sa nad dušou najdenou, Láskou k národu žive prebudenou.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Ach, ale ako zahojím rany svojho národa, keď mi hrozia nové vojny a búrky od mocného nemeckého cisára?“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Aj my sme národ.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Aj my teda musíme sa už raz naučiť byť Slovákmi. A najprv to musíte urobiť vy, učení a osvietení ľudia slovenskí. Lebo od vás ide dobrý tón po strunách národného života“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Aj vy, mestá svetoslávne, vo vás som bol a vo vás som sa učil poznať koleso osudu národov, ktoré uteká z národa na národ.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„Ak ma národ naozaj tak miluje, prečo to všeobecné plesanie, že Mojmír sa stal kráľom?“(Jozef Miloslav Hurban; Svätoplukovci; 1839)

„Ak ty nepohneš krielama sa k letu – Beda národu, beda bude svetu!“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Aké krásne kraje, aká pohodlná šírosť pre šťastný národ! Aké cesty pre obchod! Aký šťastný by tu mohol byť národ! Aké veľké pokolenie, oplývajúce pokladmi celého sveta, kvitlo tu kedysi! A teraz? Národ žobrákov! Za taký krátky čas takto zopsiť, takto na mizinu priviesť kvitnúci národ!“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

„Ako by národy povstávali proti tomu, kto práva ich bráni alebo uzákoňuje!“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„Ako iné národy rozkladaním so svojím udusovali život susedných národov, tak aj menšie slovanské kmene dlho boli bujnejšími ratolesťami susedných kmeňov k večnej tôni odsúdené.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Ako sa národ sám v sebe vzdelal, stvoril a duchovne vyvinul, ako konečne prišiel k dokonalému poznaniu i uskutočneniu svojho určenia a povolania, to poznávame podľa tých osôb, ktoré svoje hlavy znali pozdvihnúť k vyšším krajom cnosti a statočnosti vojenskej, mestskej, vednej, cirkevnej a literárnej.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Ale čože už osoží ten život snársky veľkému národu, keď hrmí celým svetom a dolieha na ostrovy a k všetkým pohanom slovo Boha živého: ,Vzývať ma bude a vyslyším ho, ja s ním budem v súžení, vytrhnem a oslávim ho. Dĺžkou dní ho nasýtim a ukážem mu spasenie svoje!“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

„Ale duch oboch letel za medze a hranice prítomnosti, do nevyspytateľnej ríše budúcich osudov krajiny a národa.“ (Jozef Miloslav Hurban; Olejkár; 1846)

„Ale súc synom, nešťastného národa, ktorý ešte iba hľadá svojho odklínača, hlivejúc vo snách mŕtvoty a slúžiac bohom aj rodom cudzím, k večnému svojmu zármutku nesmiem ani len na chvíľu svoju rozkoš hľadať.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Ale tento rok je spolu so svojím okresom času tak pamätný, že keď sa dáme o ňom pilne rozmýšľať, skoro nájdeme, že on je pre celé ďaleko rozľahlé Slovansko a národy tohto plemena dôležitý.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Bol stratégom, ktorý vedel nepriateľov našej veci raz poraziť, inokedy zahanbiť, potom zasa zosmiešniť, čo bolo v národnom rozvoji a v spoločenskom živote pravou soľou a korením.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Celá jeho osobnosť sa stratila v týchto pravdivých svetoch obce a náboženstva, cirkvi a národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„Či nemohla byť vykúpená sloboda národa bez takého veľkého krviprelievania!“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

„Človečenstvo dáva k tomuto stavaniu materiál aj staviteľov a vrchných správcov tejto stavby. Národy sú takíto stavitelia a správcovia.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Človečenstvo sa v národach svojich jako slnko v pableskoch chce dvíhať: ale obmedzenje sa národi, neznajúce svoje povolaňja dokonale preňiknúť, si osvedomiť, poznať, za svoje vlastnuo uznať! Ale tu vstávajú proroci, luďja múdri, duchom viším od Boha osvjeťení, tí volajú národi k životu.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Čo je to za božská milosť poznávať, cíťiť, misljeť, milovať, túžiť, modliť sa; horeť láskou k umeňú, k vlasťi, národu; vinachádzať novje veci, formi, stroje, ba práve krajíni, národi, reči, čjastki sveta; spojuvať sa s cudzími vlasťami, luďmi, národmi, zemami?“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Čo mu v Kremnici chýbalo, bol čerstvý potok národných vôd, v ktorom žijú pstruhy.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Čo národy kedy vytvorili, to je ich pravda, ich podstata, ich duch a princíp, to sú ony samy.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Čo v ňom máš, národ môj, to teraz vidíš.“(Jozef Miloslav Hurban; Svätoplukovci; 1839)

„Ďalej nemôžem zamlčať jednu predôležitú vec, ktorá až doteraz bola u nás celkom zanedbaná. Rozumiem tu prírodné vedy, ktoré my najlepšie môžeme použiť pre dobro národa. Skumné vedy sú pre nás ako pre ľud citlivého národa suché, napriek tomu musia byť postavené živlom naším.“ (Jozef Miloslav Hurban; Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka; 1844)

„Duch národa je jeden subjekt, ako jeden človek, jedna osoba.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Dvojaký osud postretáva národy pri takomto hľadaní znakov a šľapají svojho minulého života: jedny totiž majú svoje šľapaje poznačené, iné ich nemajú.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Evanjelické duchovenstvo a učiteľstvo na Slovensku, najhoršie odmeňované za svoje práce, vdovy a siroty nachádzajúce sa v najsmutnejšom položení, poskytlo najviac obrancov národnej veci od najstarších čias až po terajšie.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Hoci sa zdalo, že Svätopluk zabúda na svoju slávu, nemohol mu ani prudký oheň lásky zacloniť slávu jeho národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Hovorilo sa, hovorilo ešte všeličo, ale ja len toľko vyrozumel som pre seba, že národ slovenský na Stadionovi žiadneho priateľa nemá.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„I krajina mi kvitne, Keď mi národ zkvetá, Keď mi národ hynie – Nechce sa mi sveta.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„I národná vedomosť i duchovný vývoj takto nachádzali v Štúrovi svojho najlepšieho majstra a mládež s veľkým osohom pokračovala vo svojich štúdiách.“(Jozef Miloslav Hurban; Karol Štúr. Nástin jeho života a ducha; 1873)

„Jadro národa ho chce. Sám Matúš bol pôvodcom korunovania a s ním všetko zemianstvo, okrem tam niekoľkých.“ (Jozef Miloslav Hurban; Olejkár; 1846)

„Jak tam mať dieťa a jak sestry bratov, Tak ty zamiluj národ láskou svätou!“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Je to v historii ňevídanuo, abi jeden národ tak bou zbavení v šetkej podpori, verejnosťi ústavou, jako náš.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Jeden národ, jedna reč z rôznych končín ďalekej Slávie pozdravovaly sa navzájom v blízkosti svätyne všetkým tak drahej, pri cieli najvrelejších túžob a žiadostí svojich, pod hradom a pavézou svojich nádejí.“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

„Jeden raz direktne k študovaniu mapy Slovenska, ktorú sme zhotovili, aby jasno a na dlani ležalo každému, aké dôležité priestranstvo zaujíma národ náš v zemi svojej otcovskej.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„K nebu hľadí pevec nášho básnika; je to pevec slovenský. Tu je vyjadrený celý nový svet, svet myšlienky zvláštneho názoru. A to dodáva básnikom posvätenie za vyšších kňazov národného kostola idey.“ (Jozef Miloslav Hurban; Básně A. H. Škultétyho, Básne Ľ. Žellu a Ozvěna Tatry K. Štúra; 1873)

„Každí národ vzďelanjeho sveta vichádza zo svojich starích hraňíc a rozširuje svoje srdce, svoje túžbi a náďeje, a stavja si vetšje divadlo, ces ktoruo preleťja jeho úmisli v podobe skutkou velikích, slávních, pametních.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Každý Slovan prebudený k národnému životu hľadá hneď aj spoločnosť; kde je veľa národných vzdelancov, tam je aj spoločenský život krajší, a kde je on, tam nájdeš i vzdelanosť napospol väčšiu.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovanské piesne; 1873)

„Keď nik z novších európskych národov nemal ešte Písmo sväté v materinskom jazyku preložené, vtedy sme už toto jadro života my Slováci mali a v domácom jazyku čítali o veľkých divoch božích.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Keď však národ prešiel nižšie cesty svojho vyvíjania sa a postavil sa na vyššie stanovište, nesmie svoje prv urobené kroky potupovať, ale ich ospravedlňovať, hľadieť na ne, nachádzať a poznávať v nich svojho ducha, aby sa tak dosiahla jednota zvukov.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Kmeň má byť v národe to, čo národ v človečenstve.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Kráčaj teda, môj najdrahší, tam, kde budeš môcť najviacej nazbierať kvetov ducha, ktorými ovenčíš národ svoj.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„Lebo nám národ utláčali páni, Lebo ho chabo zrádzali mešťani.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Lebo nám národ utláčali páni, Lebo ho chabo zrádzali mešťani.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Len on nemal byť slobodným národom, Len on nemal mať školy, súdy, snemy, Len Slovák, Rusín slobody nehodným Mal sa stať preto, že nechcel byť nemý!“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Len, pravda, táto celosť národná je masou bez riadu a skladu.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Lež nemá tak viacej — svedok je Bôh — byť! Národom Boh dal vlast a právo v nej žiť; Národ vlasť najde, Vlasť však bez národu na veky zajde.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Matúš si zastal k severnému oknu a hádzal ostrým zrakom po ďalekej kráľovskej obore, ktorá sa rozprestierala konča zámku na severnú stranu, a jeho duša pohrúžila sa zas do hlbokého nazerania na budúcnosť slovenského národa.“ (Jozef Miloslav Hurban; Olejkár; 1846)

„Metod, ktorý zahorel láskou k slovenskému národu, prisľúbil, že sa všemožne pousiluje, aby sa Svätopluk nezaplietol do týchto osídiel.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Miluj vlast, kde národ tvôj sa oslavil. A potom tisíc liet služby vybavil.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„My neboráci ešte sme ani len národom nie a ty by si už rád videl naše národné zástavy viať na oceáne sveta!“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

„My nesvorní Slávové! Toto sa prenieslo aj na mladšie pokolenia, a to nešťastne, lebo sa to stalo práve v tom veku, v ktorom sa duch národa, zaprataný v nízkej podstatnosti obyčajného života, začal rozrážať a rozdeľovať na jednotlivých duchov.“(Jozef Miloslav Hurban; Básně A. H. Škultétyho, Básne Ľ. Žellu a Ozvěna Tatry K. Štúra; 1873)

„My sa síce ešte nemôžeme v našej minulosti obracať a prehŕňať tým spôsobom, akým to robia starnúce národy vo svojich takzvaných konzervatívnych lexikách, tie národy, ktorých život už skoro iba v tom záleží, aby svoje veci do poriadku uviedli, ktoré národy sa teda už iba minulosťou zaoberajú a moc prítomnej hodiny na napísanie — aby som sa tak vyjadril — dokonalého testamentu užívajú a vynakladajú.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„My žili presvedčeniu svojmu a láske našej k národu slovenskému“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„Mýliš sa, kráľ môj, ak sa nazdáš, že ti národ pre tvoj čin, hoci hriešny, nedôveruje.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Myseľ národa bola navnadená, pohnutá, rozjarená, ale neuspokojená. A jeho zvedavosť deň čo deň rástla a rozmáhala sa.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Najkrásňejšje zjaveňja v terajšom čase na sveťe sú: láska k osveťe a známosťam, a láska národou k sebu samím a svojím krajom.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Národ mi je ten človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a šťastia!“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

„Národ nás potrebuje.“ (Jozef Miloslav Hurban; Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka; 1844)

„Národ náš hlboko padol, to ja, ak nie lepšie ako ty, teda iste tak dobre zakusujem.“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

„Národ náš, kedykoľvek ho pritisli ťažké osudy o stenu stávajúcich pomerov, voždy s túžbou a nádejou hľadel ku trónu kráľa svojho, ktorého tlak necítil na sebe, ale cítil tlak osôb a stránok, ktoré sa pýšili menami národnými.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„Národ slovenský zná len jednu Bytču a jednu Bytčicu. Načo vtískať do úst národu hlúposť a chudobu iného národa?“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„Národi ale, ktorje už ces dlhje veki pripravuvali príchod terajších časou, ktorje velkuo požehnaňja rozosjali mocnou svojou rukou po polách, rolách, ďeďinách, lúkach života ludskjeho, ktorje vileťeli, jako smelje orli nad oblaki svet krijúce — národi tjeto ešťe aj teraz vštkje sebou stvorenje moci, sveti, sili, spuosobnosťi požičjavajú novšjemu svetu k obživeňú, ku krásňejšemu tužjeb ludskích v skutok uveďeňú.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Národi očúvajú hlas: ale pálenuo morí a marí zrozumeňja, cit, ducha, vuolu, a oňi padajú naspeť ta, odkjal ích hlas prorockí dvíha.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Národné spevy z Kollárových Spievaniek bývali chlapcovým milým čítaním.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Národy kresťanské, ktoré nás dosiaľ nenávidely pre hrubú modloslužbu, ktorej sme boli oddaní, vojdú s nami v mocné a šťastné spolky: a tak národy na zemi, anjeli a Matka Božia v nebi budú sa nad tým radovať!“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

„Národy nič iné nevytvorili než to, na čo boli silou svojho vnútra, svojím tajomným hnutím, svojím prorockým tušením podnecované, hnané, ba tak povediac nútené.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Náš národ je nešťastná figúra v histórii!“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

„Nebolo pre ňu nič strašnejšie ako ohavné meno odrodilca a bála sa svojho syna vydať do nebezpečenstva odrodenia sa vlastnému národu, čo by sa bolo mohlo ľahko stať, keby ho bola poslala medzi Maďarov v dospelejšom veku.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Nechaj to tak; len Boh dáva národom víťazstvo a má právo i smrťou trestať ľudské hriechy.“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

„Nechceli my znať svet cudzý národu, Volili svojej samoty slobodu.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Nič nepodnikol pre oslobodenie národa, ibaže s ním súcítil a miloval ho, zaprel však seba aj svoju myšlienku, žil utiahnuto ako každý biedny filister, ktorému sa nikdy nesníva o príkrych osudoch národa, a predsa ho fanatickí vrahovia jeho národa takto preháňali.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Nje mňe, lež tomu najvišjemu Darcovi, ňech je česť a chvála, ktorí v nás vzbudzuje misel ku obecnjemu národou dobrjemu užitočnú (Porov. 1 Kor 4,7).“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„No veď je mne nie história tam bachant, z ktorého sa dominus spectabilis históriu učili, ale to večné žitie ducha v národoch a v človečenstve. A toto hrozne kričí o biedach, ranách a hrôzach spôsobených nášmu národu pálenkou.“ (Jozef Miloslav Hurban; Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého človeka; 1847)

„No, boh ma už sem doniesol. Tu budem žiť tomuto svetlu môjho národa. Všetko bude patriť môjmu národu, čo mi dal svet a čo mi boh ešte dať mieni.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„Obyvateľ Kamčatky a Grónska nikdy nebude národom so svetovou históriou pre tú svoju prírodu.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„On tvôj vprevadí národ do svatyne A teba celú zachová rodine.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„On utlačených je spása národov, On jejích v boji víťazným vojvodou!“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„On utlačených je spása národov, On jejích v boji víťazným vojvodou!“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Opäť odpadol zelený list zo slovanskej lipy v Tatrách, a táto strata je tým citeľnejšia, čím trudnejšie a žalostnejšie časy žije národ slovenský.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Osamotení zostávajú iba tí, čo kepeň po vetre obracajú, ani sem ani tam nenáležiac. Teraz čo chce žiť, musí mať farbu aj vôňu národnosti.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Otcovia národ biedny nám nechali, Sami ho ani dobre nepoznali,“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Otcovia národ biedny nám nechali, Sami ho ani dobre nepoznali.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Otec môj drahý, spravodlivý boh večnej lásky, večného pokoja, boh môj a všetkých národov nech ma potresce, ak len slovo z celej dnešnej trúchlohry nášho domu komu poviem.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„Pauliny obracal na seba zrak celého národa od svojej ranej mladosti až po predčasný hrob.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Plakával vo svojom zadumaní nad celým národom, kdekoľvek ho videl v nejakej neresti.“ (Jozef Miloslav Hurban; Karol Štúr. Nástin jeho života a ducha; 1873)

„Po svojom upadnutí ako národ neprestávali síce byť Slovákmi, ale ich život bol viac len živorenie biedne, telesné, somatické. Istým a neklamúcim dôvodom toho je, že sa tak zaraz vplietli do pásma histórie cudzieho plemena.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Počiatky všetkých národov sa kládli nevedomky, tlakom vonkajších príhod napomáhané; ale ďalšie stavanie na nich bolo dokonávané vždy s väčším a väčším povedomím.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Pokoril nepriateľov, upevnil mocné zväzky s priateľmi, zažal v národe svetlo pravdy a osvety, a tak stvrdil slávu svojho mena na večné časy.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Posvätím sa teda celkom tebe, národ môj.“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

„Povedomie národné, ktoré je chcieť seba ako národ, vyslovovať svoje určenie a povolanie na svete, značiť svoju cestu, ako celku národného, literatúrou, povedomie takéto nie je k nájdeniu v celom tomto veku.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Poznaj seba, volá každí národ k sebe samjemu.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Pôjdem za túžbami môjho ducha, pôjdem rozvíjať všetky schopnosti môjho ducha, aby som ich potom už dokonalé položil všetky na oltár tejto večnej vlasti národa povolaného a vyvoleného.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„Preneste sa ale, nech ešte niečo o Vašom mlčaní poviem, do nášho položenia, v ktorom od najmilšieho na svete, od vlasti a národa oddialení, naskrze nič o veciach ľudu slovenského sa nedozvieme, a pýtajte sa seba samého, či by ste ináč mohli hovoriť.“ (Jozef Miloslav Hurban; Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka; 1844)

„Rastislav pozdravil nové veky svojho národa obmytím seba tým svätým kúpeľom nového zrodenia sa z vody a Ducha svätého, obrátiac sa na vieru kresťanskú.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„S takýmito ľuďmi by sa azda dalo predsa vykonať niečo dobrého pre národ!“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

„Samy národné sviatky slovanské pripadaly práve na ten istý čas, keď i kresťania svätievali svoje hlavné sviatky“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

„Slovania ránski videli vo Svantovítovi ochrancu svojho národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

„Som Slovák síc utrápený, Ale vierou spasený, Nebude ma kliať môj národ Ani kráľ môj slávený.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Spája tak (Sládkovič) oheň svojej lásky s vyššími túžbami zacielenými na lepšiu skutočnosť národného blaha.“(Jozef Miloslav Hurban; Marína; 1846)

„Srdce slovenské, búchajúce v hrudi zapálenej láskou k národu svojmu, vierou v kráľa ochranu, nádejou na skončenie sa skoré mäteže a krvilačných buntovníkov výčiny barbarské, vyhodené bolo razom na studený vozduch a divoké vetry smutných časov!“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„Svätopluk nevedel, čo je láska. Jedinou hviezdou jeho života bola láska k národu, tá mu osvetľovala priepasti aj trhliny, nad ktorými sa vznášal, aj výsosť závratnej slávy, ku ktorej túžil povzniesť seba aj národ.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Svojím kmeňovstvom musíš pôsobiť na svet svojho národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Synovia šľachty alebo inak majetných meštianskych a sedliackych rodičov na Slovensku chabo a ničomne sa stránia vlastného národa a pomáhajú ho potlačiť a vyhubiť. Výnimky sú dosiaľ zriedkavé.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Synovia šľachty alebo inak majetných meštianskych a sedliackych rodičov na Slovensku chabo a ničomne sa stránia vlastného národa a pomáhajú ho potlačiť a vyhubiť. Výnimky sú dosiaľ zriedkavé.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

„Tak si národ radšej volil pohanskú slobodu než kresťanské otroctvo, a preto Česi zostávali pri svojom slovanskom pohanstve.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„Tak ty zamiluj národ láskou svätou!“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Tam ťa čaká rozkoš a veselosť! Čuj ten hukot mora! Von sa už dvíhajú nepokoriteľné vlny života tvojho národa! To bohovia spásy hýbajú národom.“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

„Tam vidí národ seba, kde sa preukázal; svojho ducha, kde ho spredmetnil. Teda história národov — čo je iné, než vychádzanie ducha zo seba samého na tento svet skutočný, bezprostredný, objektívny.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Teda národov sa bála pieseň, a nie kráľov, po božskom práve kráľovavších. Varovná pieseň neprerazila hruď národa, národ v svojej hmote surovej zveril sa národom a národy mu skutočne zapečatili zvony slobody, ako ich pečatia vo veľký týždeň utrpenia Kristovho.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„Teraz, ako vieš už z inokiaľ, nasleduje druhý krok, čiže vystúpenie do zvláštnosti. Túto zvláštnosť Tatier už môžeš poznávať v Slávy dcere, v Starožitnostiach, v Hollého básňach, v našich národných spievankách.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

„Tu by bola nečinnosť zradou na národe.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

„Tu tieto naše Bruchoslavice sú naozajstná kvintesencia zo slovenského národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

„Tu v pošmúrnych kláštorných stenách (Rajhrad) svietia utešené hviezdy našej národnosti.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

„Tuhým dorážaním Maďarov na Slovákov sa slovenská národnosť prebudila; čas nám ukáže, aké dieťa času sa zrodí z tohto silného boja.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

„Tvoj spev je sirota daná národu na opateru a útechu.“(Jozef Miloslav Hurban; Karol Štúr. Nástin jeho života a ducha; 1873)

„Ty mi nadhadzuješ, že vždy len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho náreku, či nie to isté, čo ty vravíš? Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom hádže, alebo hádzať skálie na nich dovoľuje. Haj, hanba! fuj a posmech na taký národ!“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

„Ty sa mohútne zobuď a podvihni, Treba ťa v sveta a národa výhni“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Ty Si Rusínov naučil smelosti, S odvahou štepiac lásku ku národu, Smial Si sa smiechu a sverepej zlosti, Metals do očí právo na slobodu.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Uvedomiť si ten bod, v ktorom sa náš národ spája so svetom, vidieť miesto, kde stojíme vo svete a človečenstve, preniknúť všetky stupne, akými dodnes prešiel duch nášho ľudu — to je naše úsilie.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Už sa schyľovalo k ránu, no Svätopluk na spánok ani nepomyslel. Neskôr sa natiahol na kráľovské lôžko, aby ďalej rozmýšľal. Ale bdel iba napoly; blažené sny mu prúdili mysľou. Videl svoj národ blažený!“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

„V novších časoch vidíme ale u všetkých národov európskych, že sú im známosti a literatúra nie konečným cieľom života, ale iba zbrojou nebeskou, ktorou si dobývajú ten vyšší Jeruzalem slávy, cti a národného spasenia.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„V poslednom čase, v ktorom toľko národov dvíha svoj hlas, toľko národov sa v histórii svojej prehŕňa, v ktorom tak často počujeme o bojoch národov vedených o ich práva, zvláštnosti, svojstvá, v tomto poslednom čase pozdvihuje svoj hlas aj kmeň slovenský, obývajúci Tatry.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

„Veď všetci dobre vieme, ako sme horko-ťažko prišli k dákej slovenskej knižke, ako prehorko-preťažko sme sa prebúdzali k svojej národnosti.“(Jozef Miloslav Hurban; Zornička; 1846)

„Ver mi predsa, ver, že veselý život je jediný súci živel pre človeka i národ.“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

„Viďmeže v tom prst boží a pokývnutie vlády sveta a národov.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Viera, sloboda, bratstvo a blahobyt, Právo národa, vzdelanost, osveta“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Vládni s nami, láska tvoja ťa bude posilňovať v ťažkých bojoch a pri veľkých obetiach, ktoré nám dovedna prichodí prinášať národu.“(Jozef Miloslav Hurban; Svätoplukovci; 1839)

„Však už aňi sama láska k životu, která je u Slováka vjac, jako bár u ktorjeho národa vivinutá, neuvládze ho z toho pekla vitrhnúť.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

„Všetci mu museli slúžiť, on bol všade a slúžil všetkým, všetko poznal a najlepšie svoj národ, všetkým bol osožný a najväčšmi poslúžil svojmu národu!“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

„Vytri tieto piesne, vytrieš cudnosť z národa, prestaň oslavovať lásku a ženbu kresťanskú, rozostaviaš bordely po dedinách a mestečkách tak ako po tých veľkých mestách, odkiaľ sa piesne o láske a ženbe dávno vysťahovali.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

„Vzdelanosť národa spoznáš podľa stupňa v ňom rozvinutého spoločenského života.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovanské piesne; 1873)

„Za slovenský národ, Uhorskú krajinu, Za ohnište svoje A vernú rodinu.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

„Zaklínam ťa tvojou láskou k vlasti, hrobom milovaného otca, aby si obhajoval národy pred zradou a otroctvom a súdil spravodlivo na zlatom slovanskom tróne.“(Jozef Miloslav Hurban; Svätoplukovci; 1839)

„Ži potom národu svojmu v pojmoch a náukách veku tvojho, ako oni žili v pojmoch a náukách veku svojho.“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

„Život si len zachráň Od ohňa i vody, Národ môj, tak staneš Hodným sa slobody.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

August Horislav Škultéty (1819-1892)

„Slováci napriek skutočnosti, že sa takmer celé tisícročie nemohli jazykovo rozvíjať, udržali si svoju materinskú reč.“(August Horislav Škultéty; Národnosť slovenská v Uhřích; 1859)

„Osveta sa prelieva do národov zvlášť dobre usporiadanými školami.“(August Horislav Škultéty; Pri otvorení nižšieho gymnázia v Revúcej; 1862)

„Preto bolo treba založiť toto slovensko-evanjelické gymnázium, aby sa tu mládež prostriedkom reči slovenskej vzdelávala a pripravovala k životu tak, že by v cirkvi evanjelickej a v slovenskom národe v stave bola rozširovať osvetu a vzdelanosť, ktorá nám doteraz chybela a chybí.“(August Horislav Škultéty; Pri otvorení nižšieho gymnázia v Revúcej; 1862)

Samo Tomášik (1813-1887)

„A keď i ja niečo vykonám pre dobro a slávu národa, bude mi to povedomie najsladšou odmenou!“(Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Aký je len spevavý tento slovenský národ.“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

„Brat môj, toto i mňa veľmi sužuje, a preto tak túžim po svojom drahom národe!“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Bratia, obnovme tu dané slovo svoje, že budeme za národ náš žiť, bojovať i mrieť!“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Či snáď náš národ odsúdený je na to, by druhým za nástroj slúžil a za svoje obete krvi i majetku nepožil sám ani za mak slávy a úžitku?“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Gemeri tie isté národné piesne, porekadlá, detinské hry, povery, obyčaje, ba i tie isté mená ovocných druhov jabĺk a hrušiek, a podobné maličkosti, ako vo vzdialenom a odtrhnutom od nás Šariši a Zemplíne, na znak toho, že sme pred tisícročím boli spolu jedon nerozdielny národ, jedna reč, a dá Bôh i zostaneme.“ (Samo Tomášik; Pamätnosti Gemersko-Malohontské; 1872)

„I môj národ neumrel, lež spí a čaká na dobu svojho slávneho zmŕtvychvstania.“ (Samo Tomášik; Bašovci na Muránskom zámku; 1864)

„Ja som sa už vyúčtoval s bohom i so sebou. Ako dá boh, nech sa stane jeho vôľa. Keď umriem, za národ umriem!“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

„Každý národ má svoju dobu slávy a povýšenia, i dobu poníženia a úpadku. Preto ani jeden národ by sa nemal vypínať v šťastí, lebo ono je vrtkavé a nestále.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„Krv i život za svoj národ vďačne nasadíme, ruka v ruke, ako reťaz v ohni, obstojíme.“ (Samo Tomášik; Malkotenti; 1873)

„Kto proti nám, keď boh s nami? On nám medzi národami dal rovné právo, slobodu: bárs vrahovia neprajú nám, kto vezme nám, keď boh dal sám sväté dedičstvo národu?“ (Samo Tomášik; Vešelínovo dobytie Muráňa; 1870)

„Kým je ale ten môj krvný národ živý v tejto vlasti, v srdci ho celý nosím a vďačne dám i svoj život za jeho život.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Lebo ako sa o každom, i najbohatšom jednotlivcovi riecť môže, že pred smrťou nie je blahoslavený, tak i žiaden národ, trebárs by stál na najvyššom vrcholci slávy a moci, nemôže si pomyslieť, že to navždy bude trvať. Oj, bárs by na to pamätali všetky šťastné národy a nekrivdili slabším od seba!“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Lúčim sa so svetom s vedomím, že som sa snažil žiť verne bohu, môjmu kráľovi a národu.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„Možno i my niekedy pohostinnosť u pobratimných národov budeme hľadať.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Musím však vyznať, že na celom svete nepoznám taký príklad, ba azda ani medzi divými barbarmi a medzi africkými černochmi sa nenájde taký národ, ktorého by sa vyššia vrstva celkom a natoľko zriekla, že by sa k cudzote chcela priplichtiť, než priznávať sa k svojmu národu.“(Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„My musíme snem zvolať, aby sa národ osvedčil, či chce čestne žiť, a či s hanbou zaniknúť medzi národmi.“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

„Náreky a bedákanie počuť na všetky strany a strach je, že toľký národ bez prístrešia a poživne musí hynúť biedou a hladom. Z tej príčiny knieža Rákóczi prosí o rýchlu a výdatnú pomoc.“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

„Nech žije sloboda i sláva národa!“ (Samo Tomášik; Hladomra; 1846)

„Nič iné nepripomeniem len to, že náš úbohý slovenský národ, ktorý sa v minulom storočí začal tak krásne rozvíjať, také utešené pokroky na ceste duševnej osvety a vzdelanosti získavať, a pre tieto búrky a nábožensko-politické povíchrice bol násilne zastavený, ba bude zasa na viac storočí naspäť do duševnej zaostalosti a poľutovaniahodného úpadku sotený.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„On miloval slovenský národ, lebo sa medzi ním zrodil, neodcudzil sa mu, ba v jeho jazyku sa najradšej zhováral, lebo si naň privykol a obľúbil si ho od svojho detstva.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„Pozde to bude, pokiaľ Slováci prídu ku svojej národnej povedomosti, ktorú stratili s pádom Matúša Trenčianskeho.“ (Samo Tomášik; Bašovci na Muránskom zámku; 1864)

„Pravdu hovorí národná naša piesenka: Kukala kukučka na kosodrevine, čo ti boh usúdil, veru ťa neminie.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Preto ak by ratolesti uschli alebo by boli neprajným osudom poodtínané, zakrpatie a napokon aj uschne i sám driek i peň národa.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„Rusínsky národ je veľmi potlačený a zotročený.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Slováci nešťastným osudom stíhaný, ale neohrozený a v boji udatný národ.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„Slovenskému šuhajovi — tomu to, čo sa čistým vinie srdcom k svojeti, čo nelipne, po cudzote neletí, čo je hrdý na česť svojho národu, čo zná brániť jeho práva, slobodu, čo za svoju domovinu, milú vlasť život svoj hotový je v obeť klásť.“ (Samo Tomášik; Malkotenti; 1873)

„Uisťujem ctených pánov poslancov, že za nami stojí celý národ ako jeden muž.“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

„Upokoj sa, príde čas, v ktorom i my čo voľní orli preletíme chmúrnymi oblakmi ponad Tatry do náručia nášho národa.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Veď dobre poznám nadšenosť môjho národa za slobodu a jeho hrdinskosť v boji.“(Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Všetky národy sú povolané, aby za skvelým príkladom Grékov a Latincov povýšili sa na Parnas vzdelanosti a osvety.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„Vždy som sa pokladal za syna slovenského národa.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

„Za česť a slobodu svojej krvi, svojho národa, ktorá je teraz do prachu hodená a šliapaná, hotový som obetovať kedykoľvek život svoj.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

„Zbohom, národ môj! Brat môj, pozdrav mi rodinu!“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

Viliam Pauliny-Tóth (1813-1887)

„A prečo by som nebol rojčil? Bolo mi dvadsať rokov, žil som ako ryba vo vode, bez starosti, bez žalosti, dostupný každému nežnému citu lásky k poézii, k národu a k spanilým jeho dcéram.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Slovenský pravopis; 1867)

„A skutočne, takmer nemožno veríť, že by ten, kto počul jeho reči a zahorel raz svätou láskou k svojmu rodu, mohol kedy zabudnúť na svoj národ“ (Viliam Pauliny-Tóth; Povesť o Turovi; 1850)

„A ver mi, nie iba rod sám, ale i reč a vychovanie určujú človeka podľa jeho národnosti.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trinásta pieseň; 1862)

„Bože daj, aby tak bolo, aby rok 1864 stal sa svedkom stelesnenia rovnoprávnosti národov, svedkom šťastia a slávy národa slovenského!“ (Viliam Pauliny-Tóth; Nový rok; 1864)

„Bože, jenž si tiež k obrazu svojmu stvoril národ náš holubičí:výslychu popraj i ľudu Svojmu, keď pomoc prosiac volá, kričí.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

„Brata slovenského na národnom poli, ako on pracovať za svoj národ volí;“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

„Či národ môže byť slobodným, keď mu vytisli jeho reč z verejnosti, z cirkvi, zo škôl a úradov?“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

„Či nemáte vlasť, vieru, národ? Či neľúbite svoju domovinu, rodinu, svoj ľud? Či vám je nie pôžitok na jích zveľadku, blahu a sláve dejstvovať?“ (Viliam Pauliny-Tóth; Dva hráči. Pravdivá událosť; 1866)

„Čo Ľudovít Štúr bol svojmu národu, čo on vykonal, koľko spiacich prebudil, chladných ohrial a slabých utužil, s akými prekážkami potýkal sa nezdolným duchom, to vieme všetci, ktorí poznáme jeho život.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

„Dám kroz príležitostných básnikov našich nabásniť povesti k budeniu povedomia národného.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Listy Maríne Hodžovej; 1870)

„Dobre ona vie, že teraz nikomu nejde o vieru, ale o slobodu a život národov.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Tri dni zo Štúrovho života; 1870)

„Hodža sa stal tŕňom v oku maďarskej aristokracie najmä v Liptove, ktorá ho chcela zlomiť pre jeho národné zmýšľanie.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Listy Maríne Hodžovej; 1870)

„Ja síce, ak treba v čestnom boji vďačne i život položím za svoj národ, ale v rukách takých surových loptošov nemilobohu na šibenici hanebnou smrťou zahynúť, to by som predsa nerád.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Tri dni zo Štúrovho života; 1870)

„Je síce verný syn svojho národa, ale nie je samostatný človek.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Politika oportunity; 1865)

„K práci zdvihli ruky, aby skutkom žili, mužným činom ducha národ svoj spasili.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

„Koľko tu hláv, toľko je odhodlaných hrudi žiť i mrieť za milený národ náš slovenský!“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

„Kto nerobí, nepracuje a neupotrebuje sily bohom mu dané, či tela, či duše k dobru rodiny, národa, vlasti, je trupák biedny vo veľkom úle krajiny, nie zveľadku, ale skazy hoden.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Ľudská komédia; 1862)

„Ľudovít Štúr je zvláštny, epochu tvoriaci zjav v histórii národa slovenského.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Tri dni zo Štúrovho života; 1870)

„Milostivý pane! Najväčšia moja pýcha je, že v tvojom tábore pod slovenskou zástavou slúžim vlasti a národu a verím, že ty, veľmožný pane, dosiaľ spokojný si so mnou. Jedine toto blažiace ma vedomie umožňuje mi teraz predniesť vrúcnu túžbu môjho srdca.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

„Možno, veď som nalezenec a ten sa môže hlásiť ku všetkým národom, bo vlastne ani k jednému nepatrí.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trinásta pieseň; 1862)

„Najväčší poklad národa je jeho reč.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

„Národ plesá, teší sa, hosanna volá, oslavuje šľachtu, ktorá sa upamätala na svoje povinnosti, na rukách by ju nosil, bo patriarchálny ľud slovenský ako otca ctí si i teraz ešte svojho bývalého zemského pána.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Dvaja Justhovci; 1866)

„Nekvitne veru národa sláva z násilia, kriku, hmotnosti; národ z národa svojho povstáva, večné rodí sa z večnosti.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Politika oportunity; 1865)

„Nie v rukách vládybažných stránok, lež v rukách božích spočívajú osudy národov.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Politika oportunity; 1865)

„Obcoval najviac s národovcami slovenskými, pilne čítaval slovenské spisy a tak utužil sa v láske a vernosti k milému národu svojmu.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Politika oportunity; 1865)

„Od vekov už stoja sedmoré doliny, v nich žijú národov veľkoduché činy.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

„Odpustite, nie som idealista. Viere otcov mojich nehrozí žiadne nebezpečenstvo, a vlasť a národ obídu sa bezo mňa.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Dva hráči. Pravdivá událosť; 1866)

„Pre obnovenie a oživenie slávnej pamiatky našich hrdinov v národe slovenskom rozprávať vám idem, drahí rodáci moji, o najslávnejšom, no bohužiaľ i poslednom bohatierovi uhorského Slovenstva — o Trenčianskom Matúšovi.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

„Príde čas, v ktorom bojovníci kríža nesprznia hriechmi a svojvôľou svätú voľnosť národov.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Ľudská komédia; 1862)

„Sám odklínaš zapadlú slávu Tatier a medzi tŕním kliesniš cestu k blahej budúcnosti nášho národa.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

„Splnenie Matúšových nádejí tisícnásobne vynahradí národu to, čo posledný bohatier jeho samostanosti tak žiaľne tušil.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

„Srdce mi žalostí, duša narieka mi: nad národa môjho tisíci biedami.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

„Sú Slováci, ktorí už ani neveria, že by ten terajší národ ,valachov, pltníkov, drotárov a drevorubačov‘ bol mal snáď i nejaký vznešenejší zástoj v dejepise našej milej uhorskej vlasti.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

„Škoda a bieda, že je ten národ náš utrýznený, ešte tak ďaleko za inými, že duchov takýchto ani len ponímať nevie, ba čo viac, ešte i „mučí svojich spasiteľov“.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Listy Maríne Hodžovej; 1870)

„Ten istý, teraz otupelý, hmotne i duševne zmorený národ, čo teraz tu tak biedne živorí s obťatými ratolesťami sily a zdaru, národ ako holý trup, ako zmŕtvený peň, ten istý národ bol kedysi jarý, bystrý, mohutný, slávny.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

„Ten po celý čas svojho života podriadi svoj osobný zisk dobru a spáse národa.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

„Tento plný pohár na zdravie národa, by ho nekvárila otroctva nehoda. (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

„Toto je pre nás zriedkavá radosť vidieť tak sa vzmáhať národného ducha.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

„Ty určuješ žitie národov sveta, Ty dvíhaš ľud svoj k letom ducha smelým, v Tvej ruke leží voľnosť i osveta.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

„V túžbe splniť toto prianie, národ obracal svoju pozornosť hlavne na Jóba, muža národu a cirkvi verne oddaného a už i preto vôbec cteného, že po praslici bol vnukom kňaza Svätopluka.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

„Viazalo ma dané vám slovo. Slovenská národovkyňa je si vždy slovu verná.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Slovenský pravopis; 1867)

„Videla som krvou národov skropený trôn, nad ktorým čierny orol mohutné krýdla rozpínal.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Kyčina; 1866)

„Viem, že by nám náš stav uľahčili a zašanovala by sa krv národa.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Ľudská komédia; 1862)

„Vychoval som ťa tak, aby si sa užitočným stať mohol vlasti a národu; no, dľa mojej mienky, potrebuješ k tomu všetkému ešte i väčších zkúseností, nežli jich máš dosiaľ, aby si mohol byť národu tým, čím bych ťa ja rád videl.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Povesť o Turovi; 1850)

„Vystupovanie národnej stránky nie je vzbura, lež nutná sebaobrana národa a my sme prišli, kráľu, ponúknuť vyrovnať spor s podmienkami čestnými pre obe stránky.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

„Zdravie, česť, viera, rodina, vlasť, národ: to sú preňho iba povedľajšie veci.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Dva hráči. Pravdivá událosť; 1866)

Ján Francisci-Rimavský (1822-1905)

„To je naša svätá povinnosť za náboženstvo, národ a vlasť, keď na to príde, aj život náš položiť.“ (Ján Francisci-Rimavský; Janko Podhorský; 1844)

„Pokoj mi! neznáte, čo je to sloboda, slobode učte sa od môjho národa“ (Ján Francisci-Rimavský; Iskry zo zaviatej pahreby; 1889)

„Vystúpením biskupa Moysesa bol národ slovenský, ako elektrickou iskrou obživený, sladkými nádejami naplnený a do práce na národnom poli oduševnený, uchvátený.“ (Ján Francisci-Rimavský; Črty z doby moysesovskej; 1897)

„Vidno z týchto premien, že pre Slovákov nič nemalo byť povolené, čo by menovalo sa národným a slovenský národ za národ uznávalo, ani nič dovolené, čo bolo by oprávnené medzi Slovákmi vyvinúť rozsiahlejšiu a intenzívnejšiu činnosť národnú.“ (Ján Francisci-Rimavský; Črty z doby moysesovskej; 1897)

„Ty duchu zvečnelý, ži zvečnelý vo vďačnej pamiatke svojho úbohého slovenského národa od vekov do vekov!“ (Ján Francisci-Rimavský; Črty z doby moysesovskej; 1897)

Samo Bohdan Hroboň (1820-1894)

„A bes, čo nám väzní národné poklady, i anjel, čo stráži raja nám záhrady, odomknú na rozkaz boží ti závory.“ (Samo Bohdan Hroboň; K orlovi II.; 1877)

„A hriech otročí národy – Bo svobody niet bez Syna Prabozskjeho svobodina..“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„A národ pekla vstal ako Syn boží, ktorý i v sitne nebo si založí…“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„A národ s národom v Bohu sa zbratíme, každý svoju rodnú vlasť si založíme.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom;1897)

„A trebas chorieť, chudobnieť budete, vospolnou láskou zase sa zmôžete, z rodiny v obec a národ zrastiete.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

„A vesmier boží všetek sa mi stratí, kým sa mi Pán Boh v národe nevráti.“(Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Ako hviezda z neba padajúca, ako duby víchrom vyvalené, ako lode v búrke zatopené, ako obeť vetrami hasnúca, ako orol bleskom porazený, ako prorok ohňom umučený, tak umiera boží milenec, svätý národu mládenec.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Až dokiaľ, ó, Hospodine! dáš zožierať telo svoje a dušu svojich národov v Abrahámu zdedičených, vo prabožstvo v Synu vzatých?“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„Blahoslavený človek-národ boží, čo si hnev Otca na lásku zosoží.“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„Bolo národ k srdcu pružiť, bojar – ľud – cár sa sodružiť, bolo bratov priholubiť, so Slavianstvom sa sosliubiť.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

„Bolo národu dať dýchnuť a mužíkov serdce slýchnuť (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

„Dosť mi je pusto, národ môj, bez teba,bo nemám Boha, nemám ani seba.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Ešte ťa vidím, brat môj oslávený, ako sa púšťaš so smrťou v zápasy, volá ťa v život národ potupený, volajú jeho budúcnosti hlasy.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Hor sa! národ bohoslovný, Jana, Mary mien milovný.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice; 1897)

„Je to Bohom daná istota slovenského srdca i ducha, že všetky slavianske reči a rázreči, rody a rázrody sú len jedno slovo a jeden národ a že to, čo Boh pred vekami umyslel a zosnuval, žiadna politika neprekazí.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice;1857)

„Každý verný rodák pri ňom sa ohrieva, pri ňom za svoj národ Bohu sa modlieva.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Len dobrí a múdri nech s Bohom panujú, cirkev, obec, školu i národ spravujú.“ (Samo Bohdan Hroboň; Grúňovka spievaná v lete 1877; 1877)

„Moja túžba hory láme, borí zámky medené, moja viera svety tvorí, i národy vzbudené.“(Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Napokon Rus a Slovän napospol je národ robotný, trpiaci, poslušný, nábožný, sedliacky, zemský; vydaný zvodôm a násilnosti dvojrohjeho barana zemskjeho, ktorý ho núti klaňať sa dráku a potvore a v rúchu owčom divamí priemyslu zvádza k životu nekresťanskjemu a neslovanskjemu.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Národ zemský si vzděláva, Svätozákonom trestáva.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Narodil sa z vody národ syn slobody, zatriasol vrahami, svätil sa vojnami.“ (Samo Bohdan Hroboň; Prietaj;1862)

„Nedivujte sa, národy, že i Slavian, syn slobody.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

„Nech ti rastú v sile, kráse, vo národu svojho riase, v Božom i svetskom umení, vo viere i vo vedení.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

„Nezabúdaj, Bože, Nemcom tým zlobivým, čo nám Nitru svätú dali vrahom divým. Aby nám ju rozrúcali a náš národ zmorduvali.“(Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Ním pohltanye národy – Čakaj Slovän, deň slobody!“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Nuž zaháj láske Božej dom svoj i rodinu, veď k láske celý národ i všetku otčinu.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

„Oj, Slovák, Slovän! národ prazakliaty, hriechom, osudom a tyranstvom spiaty.“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„Oj, už takej biedy Slovan viacej mať nebudeš, ale za ňou žobrák-národ večne plakať budeš“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„On svoj národ ochraňuje. Dňom i nocou zaň bojuje.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Pusť úžas na pýchy plemä; zrúť veľmore hromobitia na rúhavé národy, na besúnske potvory;“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„Slovopieseň tak spieva o zjavenom Slove Božom akoby to hlavně bolo pre Slováka, Sloväna od Boha danuo: ale ako my, tak má právo a povolaniä každý národ v tom sa nájsť, a preto je povedanuo Slovänu – S tebou vernye Christorody.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Tam s’ už národu žiť i mreť začínal a hroby otcov myšlienkou odklínal.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Tam, kde národ všeslaviansky a ľud boží všekresťanský, bratoľúbne, vrahoborne, svätodušne, jednosvorne, v jeden svet sa sníma zase, v Christosrdca ľúbohlase.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

„Tys’ žil aj umrel slávne a všetky národy na hrob tvoj ti vylejú slzy vďačnej zhody.“ (Samo Bohdan Hroboň; Komenský; 1877)

„V číry vozduch voznesená, S rodom zemským nesverená Bez národu a rodiny Slaví časy a hodiny; Vo svätých sa oslavuje“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Veľhroboviská kultúrnych národov, zožretých chlipnou satana slobodou nech vám vodrúzia do očiu prst Boha!“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„Vznestes’ dumy v Duchu Pána, všenárodná Slav-Slajána.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

„Za ich a národa blaho, čo by ako prišlo draho, obetuj všetko i seba, žebys’ dedil slávu neba.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

„Zbúra buď nám svätá za práva národa, zo zbúranej spury skvitne nám sloboda.“ (Samo Bohdan Hroboň; Grúňovka spievaná v lete 1877; 1877)

„Nuž zaháj láske Božej dom svoj i rodinu, veď k láske celý národ i všetku otčinu.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

„Oj, Slovák, Slovän! národ prazakliaty, hriechom, osudom a tyranstvom spiaty.“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„Oj, už takej biedy Slovan viacej mať nebudeš, ale za ňou žobrák-národ večne plakať budeš“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„On svoj národ ochraňuje. Dňom i nocou zaň bojuje.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Pusť úžas na pýchy plemä; zrúť veľmore hromobitia na rúhavé národy, na besúnske potvory;“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„Slovopieseň tak spieva o zjavenom Slove Božom akoby to hlavně bolo pre Slováka, Sloväna od Boha danuo: ale ako my, tak má právo a povolaniä každý národ v tom sa nájsť, a preto je povedanuo Slovänu – S tebou vernye Christorody.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Tam s’ už národu žiť i mreť začínal a hroby otcov myšlienkou odklínal.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

„Tam, kde národ všeslaviansky a ľud boží všekresťanský, bratoľúbne, vrahoborne, svätodušne, jednosvorne, v jeden svet sa sníma zase, v Christosrdca ľúbohlase.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

„Tys’ žil aj umrel slávne a všetky národy na hrob tvoj ti vylejú slzy vďačnej zhody.“ (Samo Bohdan Hroboň; Komenský; 1877)

„V číry vozduch voznesená, S rodom zemským nesverená Bez národu a rodiny Slaví časy a hodiny; Vo svätých sa oslavuje“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

„Veľhroboviská kultúrnych národov, zožretých chlipnou satana slobodou nech vám vodrúzia do očiu prst Boha!“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

„Vznestes’ dumy v Duchu Pána, všenárodná Slav-Slajána.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

„Za ich a národa blaho, čo by ako prišlo draho, obetuj všetko i seba, žebys’ dedil slávu neba.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

„Zbúra buď nám svätá za práva národa, zo zbúranej spury skvitne nám sloboda.“ (Samo Bohdan Hroboň; Grúňovka spievaná v lete 1877; 1877)

Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský (1824 – 1908)

„A Boh milostivý, ráčiž vziať tento, pre celý národ slovanský a človečenstvo blahodarný ústav i naďalej tak ako podnes pod ochranu svoju. Amen. – Zbohom!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

„A keď už o zime hovorím, pripomenúť musím chvály najhodnejší vynález Slovákov, následkom ktorého zasluhuje slovenský národ, keď už nie pre inšie, aby v koncerte priemyselných národov slušné miesto zaujímal. Pod tým vynálezom rozumiem kapce.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Deň 22. decembra 1870; 1870)

„A počkajte, národ obetovaný, na rok ešte i od motyky platiť budete, i od ražňa.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

„Boh nech zdržuje túto drahú hlavu, ktorú miluje celá vlasť a velebí celý národ ako svojho verného ochrancu.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Zlomky z denníka cestovateľa po Chorvátskej; 1878)

„Čímže bude ten ľud slovenský v Uhorsku bez reči a bez vzdelanosti svojskej, národnej?“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy a zprávy; 1877)

„Chorváti tak ako i Uhri pod časom svojho tunajšieho pobytu pri dvore konali v prospech svojho národa a svojej autonómie.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Päťdesiat rokov slovenského života I,; 1875)

„Jeden politický národ, ale bez všetkej politiky.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

„Každý iný národ bol by už desať ráz zanikol bez stopy, keby toľké búrky bol podstúpil, čo tento „vyvolený“ (židovský) národ boží.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Zo Slovenska do Ríma; 1865)

„Kým sa teraz po svete boje perom i mečom o národné práva vedú a škriepky stoja o národnosť, my ideu túto pri tichosti uskutočňujeme.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy a zprávy; 1877)

„Malô i veľkô, chudobnô, bohatô, videl som, videl na vlastné moje okále, ako nevesta oberučná, sťaby verthajmská kasa, v krásnom národnom kroji desiatky niesla na oltár národnej veleby, národa, ktorého je budúcnosť!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

„My ale, ktorí sa tej katastrofy nedočkáme, obráťme našu pozornosť k národnostnej otázke a k makovým opekancom.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Svet; 1871)

„Najspoľahlivejšia pevnosť – síce to i on uznáva – je láska a oddanosť národov, a preto sa má každý vladár usilovať nadobudnúť si ju štedrosťou, prívetivosťou, spravodlivosťou, ale zvlášť nábožnosťou; ale ak tieto vlastnosti nemá, má sa aspoň takým ukazovať.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Zo Slovenska do Ríma; 1865)

„Národné povedomie, do tých čias udriemané latinčinou, začalo sa pevne vyvíjať a šíriť, a tým povstali trenice medzi národnou stránkou.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Päťdesiat rokov slovenského života I,; 1875)

„No všetko za národ!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

„Okriali sme v mládeži, veď ona je budúcnosťou národa, a za mladi chrabrá mládež je rukojemstvom budúcej slávy národa.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Zo Slovenska do Carihradu; 1878)

„Potravných látok je veľká sila, a predsa sú, často pri všetkej svojej rozmanitosti, nedostatočné utíšiť hlad celých národov.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Päťdesiat rokov slovenského života II,; 1877)

„Pravý teda patriotizmus nech je založený na základe spravodlivom, na uznaní každej národnosti.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy a zprávy; 1877)

„Prirodzená nenútenosť, pôvabnosť, pestrá národná slovenská mládež, k tomu utešené romantické okolie sťa by rámec; ozaj hodný to obraz, aby ho zvelebil majstrovský štetec.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Lipovianska maša; 1874)

„Škoda, že sa ten barbar nejde učiť sem ku Parížu, ako sa tu civilizované dva najosvietenejšie národy vedia škrtiť, rúbať, páliť a vešať.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

„Tak sa časy menia. Kto sa veľmi povýši, býva ponížený, kto vysoko stúpa, ten hlboko padá a naopak. Toto nech je mravným poučením pre náš slovenský národ. Každému príde jeho hodinka!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Zo Slovenska do Carihradu; 1878)

„Tak som, ďaka buď „prozreteľnosti“, národe môj, i tebe pred svetom poslúžil! – Zbohom!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

„Uspokojte sa, páni, uspokojte národ, lebo tú som ja liečil; za to vám dobre stojím, tá sa do súdneho dňa už viacej nezdvihne!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Žarty a rozmary; 1871)

„Veľa ráz som počul s veľkou radosťou, ako sa i na šťastie Slovákov ohnivo pripíjalo. Hostina sa obyčajne ukončuje zdravkaním za národnosť, jej podporovateľov, ochrancov atď. Panie a panny za týmto od stola vstanú a odoberajú sa do druhej izby. Vtom sa začne spev národných, srdce rozhrievajúcich piesní.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Zlomky z denníka cestovateľa po Chorvátskej; 1878)

„Vpravde, kto nosí lásku v svojom srdci za národ, ten čím viacej posvätencov chrámu slovenskej Thalie nachodí, tým viac sa tešiť bude.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Listy a zprávy; 1877)

„Všeobecnou vzdelanosťou, železnicami a ďalekopisom tratí sa nám minulosť chytro z očí a s ňou uháňajú pralesy, obyčaje a rýdzosť národná.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Lipovianska maša; 1874)

Mikuláš Dohnány (1824 – 1852)

„Ako Ľudovít Štúr vedel preniknúť ducha mládeže, videli sme na mládencoch slovenských, ktorí pre urazenie národnosti svojej zanechajúc hojne požívané dobrodenie škôl prešporských, v tuhej zime na ďalekú púť sa vystrojili.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

„Blúdil náš národ ako slepý v noci a už o našej smrti povesť lieta!“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Bože národov, pozri na nás z neba, pošli jednoty národnej anjela.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Či chce vystúpiť medzi národami, že svoje oči do sveta napína?“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Človek je k rozumnej slobode stvorený, teda i národy. A predsa bolo to tak dlho, čo národy k slobode prísť nemohli.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Čože tebe, národ slovenský, ukrytý pod Tatrami, bojaci sa oko svoje do sveta pozdvihnúť a na slnko, čo na nebi sveta európskeho vystupuje, pohľad svoj obrátiť, čože tebe národy tieto povedia?“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Medzi slávou zveličeným národom francúzskym sa viac slávnych mužov nachádzalo, ktorí o Slovanstve krásne písali.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

„Milujte národ i vy, sestry drahé, s rečou buďte úprimné vlastenky, len tak nám skvitnú dni krásne a blahé, keď vy budete horlivé Slovenky.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Národ môj drahý, kde tvoje pomníky, deje činnosti, slávy veľkosti? Ktoré stoletie, ktorý vek veliký svedčí o tvojich skutkoch a mužnosti?“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Národ môj drahý, preto ty omdlievaš, keď do cudzieho život svoj vylievaš, ako ten Váh vlny jeho.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Národ náš v zbúrených vlnách nezahynul, lebo mal vodcov zmužilých, správcov múdrych, ktorí vyhnuli sa náramným prúdom a obišli besné, ich pohltiť sa hroziace skaliská.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Národ potrebuje roky, kým vyrastie, a storočia, kým ku kvetu príde.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Národ, ktorý sa sám neopúšťa, nebýva opustený.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

„Národ, pôsobivší na ľudstvo, neprichádza skrz cudzie školy a náuky k veľkosti a sláve. Ako jednotlivca nerobia školy a učitelia veľkým, ale čas, okolnosti, príležitosť a vnuknutie jeho vlastného génia, tak je to aj s národom.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Národy všetky pod teba sa zložia a popod krídla holuba sivého.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Nech vykvitne naša sloboda, nech žije náš kráľ, nech Boh dá národu nášmu lepšie dni!“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

„Nízkosť nemôže zniesť svoje opovrhnutie, a preto každého jej sa odriekajúceho, nasilu chce odvrhnúť do kaluže, v ktorej sama peleší. Kto obstojí pred jej ohňami a vydrží besnotu jej hnevu, ten si zaslúži palmu víťazstva, či je jednotlivec, či celý národ.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Opravdivá to reč slobodných Tatry synov, ktorí najprv akoby vystúpili na pole bojov, osvedčujú života svojho námery. Slovensko už malo život. Národ sa cítil byť národom.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

„Slobodný národ je povedomý svojej slobody!“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Slobodný národ musí byť vzdelaný.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Slobodný národ takto žiť musí.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Slováci dakedy za svoj národný život povstanú.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

„Slováci sa už predsa poznávajú, národ náš tichý okovy strháva.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Slováci! s nábožnou mysľou začínam písať vašu históriu. Za tisíc rokov ona bola pretrhnutá; lebo vy ste neboli povedomým národom, ale iba ľudia živoriaci sa, cudzincom slúžiaci, cudzincov poslúchajúci.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

„Slovenské žiadosti, ktorými by sa všeobecná vôľa národa bola vyslovila, po všetkých slovenských stoliciach sa chystali; bolo to ale vždy iba roztrhaných jednotlivcov počínanie.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

„Spoj sa v národnej reči tvojej zvukoch, priviň ju k srdcu ako poklad drahý, trúba sa ozve v nadzemských oblakoch a deň ti skvitne nový, krásny, blahý.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Spojte sa, verní národa synovia, láskou a vôľou, pevnou ako skaly; spojiť sa naši zabudli otcovia, preto tak dlho v nevoli driemali.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Veda vyvedie človeka i národ zo zákrutin a zmätkov týchto časových, uspokojac náhľadom vyšším do duchovného sveta, skormútenú myseľ človeka. Ona mu ukáže, že skrz tieto rozmanitosti sa tvorí život a pri ohni odporov takýchto dozrieva ovocie dokonalosti ľudskej.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

„Veky zahrmia spevom rachotiacim a Sláva trúchli nad génia hrobom, duch jeho večný večne je tvoriacim, zostavá hviezdou budúcim národom.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

Jonáš Záborský (1812 – 1876)

„A Boh dáva svoje požehnanie, slávu tebe a národu voľnosť.“ (Jonáš Záborský; Ďorde Čierny; 1866)

„Celý národ viac než jeden človek.“ (Jonáš Záborský; Ďorde Čierny; 1866)

„Doprevaďme už národ vyvolený do zeme zasľúbenej.“ (Jonáš Záborský; O siedmich vojvodoch maďarských; 1866)

„Hodnosti cirkevné sú tak, ako svetské, odmenou národnej zrady.“ (Jonáš Záborský; Básnici; 1863)

„Ja rád umriem za nešťastný národ, keď sa vám ľúbi pustiť neprestupiteľný jarok mučeníckej krvi medzi rozličných obyvateľov tejto zeme.“ (Jonáš Záborský; Mroč; 1864)

„Národ a vojsko za teba.“ (Jonáš Záborský; Ďorde Čierny; 1866)

„Národ je mojou ženou i rodinou.“ (Jonáš Záborský; Vlastný životopis; 1866)

„Národ predo všetkým.“ (Jonáš Záborský; Ďorde Čierny; 1866)

„Národ, ktorý za Kollárove básne vydané groše môže považovať za stratenú almužnu, nebol ich nikdy hoden.“ (Jonáš Záborský; Najdúch; 1866)

„Naši filologovia a básnici dali ti pri krste svätom národné slovenské meno, čo je vec pre celý svet nadmieru dôležitá.“ (Jonáš Záborský; Faustiáda; 1866)

„Od tej chvíle zmocnila sa ma taká národná horlivosť, že sa stala smerodajnou pre celý môj život, podnetom všetkých mojich ďalších skutkov a postupov, keď ten potom, ktorý ma podnietil, opustil národ.“ (Jonáš Záborský; Vlastný životopis; 1866)

„Porážky sa striedajú v národoch i víťazstvami, a nie hneďky koniec.“ (Jonáš Záborský; Posledné dni Moravy; 1866)

„Sedíte v národe tomto opustenom ako osada večných cudzincov.“ (Jonáš Záborský; Najdúch; 1866)

„Utiekať sa k národnej veľkodušnosti má právo len ten, kto aspoň päťdesiatim Maďarom nič nezrobil.“ (Jonáš Záborský; Násmešné listy; 1866)

„Zbojnícka sa potom plachá vzbura premení vo riadny boj národný.“ (Jonáš Záborský; Ďorde Čierny; 1866)

Pavol Dobšinský (1828 – 1885)

„Jak dojimami a obrazmi prírody nie len ozdobovať ale aj budiť chce ľud náš v sebe i u druhých city a pomysly krásy, miloty, radosti, žiaľu atď., o tom svedčia najlepšie prostonárodné piesne dávňajšie i novšie.“ (Pavol Dobšinský; Úvahy o slovenských povestiach; 1872)

„Jako my a každý jednotlivec žil aj národ náš doby svojho detinstva, duch jeho stál na stupni prvého prebudenia.“ (Pavol Dobšinský; Úvahy o slovenských povestiach; 1872)

„Národ hneď za doby prvšej mladosti svojej bol umelcom a básnikom.“ (Pavol Dobšinský; Úvahy o slovenských povestiach; 1872)

„Národy slovanské vládnu napospol velikými a drahocennými pokladmi svojej zvláštnej národnej poézie.“ (Pavol Dobšinský; Prostonárodné slovenské povesti; 1883)

„Pred oltárom tisovským slúžieva bohu vyvolený syn národa nášho, olejom slávy i trpkosti jeho pomazaný a jemu posvätený kňaz, jeden z tých, ktorý nás životom svätej národa veci zasväteným vykúpili.“ (Pavol Dobšinský; Púť po otčine roku 1846; 1846)

„Svojeť usilovala sa zaujať ducha národa a pomknúť na ceste pokroku. Bolo to prvýraz za časov Cyrillo-Methodejských, za časov uvádzania kresťanstva, písem svatých i bohoslužby a učenia v reči národnej.“ (Pavol Dobšinský; Úvahy o slovenských povestiach; 1872)

„To prijmite do každého domu, tomu náruč otvorte a k srdcu ho priviňte tak, ako svoj vlastný drahý národný poklad.“ (Pavol Dobšinský; Prostonárodné slovenské povesti; 1883)

Benjamín Pravoslav Červenák (1816 – 1842)

„Naša reč bude opäť obohatená niekoľko sto starými slovami. Ľudovít zbiera pre neho do národopisnej mapy mená slovanských dedín v Lužici. Máme tu pri sebe i dvoch Slovanov z Lužice, bratov, ktorým dávame hodiny z českoslovenčiny. Často nám rozprávajú o neslýchane neľudskom zaobchádzaní Nemcov s Lužičanmi, o akom sa svetu ani snívať nemohlo.“ (Benjamín Pravoslav Červenák; Zrcadlo Slovenska, Budapešť roku 1844; 1844)

„Střední, to jest měšťanský, průmyslný, kupecký stav, tento pramen vzdělanosti, štěstí a pravého rozkvětu národů, náležitě se vyvine, že sedlský stav, dosavad pohaněný, podle pochopu svého zkvěte a své určení jak třeba pocítí a v obci dosáhne.“ (Benjamín Pravoslav Červenák; Zrcadlo Slovenska, Budapešť roku 1844; 1844)

Mikuláš Štefan Ferienčík (1825 – 1881)

„Ale ja (Irma) som tomu nie vina, žila som, ako som bola vychovaná; ale teraz vidím, že som blúdila ako všetci tí, čo svoj národ opúšťajú.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Irma; 1899)

„Bav sa veselo nevinnými hrami a čistými piesňami slovenskými; po zábave čaká ťa čin a boj na dedičnej roli národa!“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Irma; 1899)

„Brat môj, kto nemá chuti, ľahko vykrúti, hovorí naše národné porekadlo.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Bratia; 1863)

„Ej, či ľahkomyseľne považuješ svet, zabúdaš na povinnosti svoje ako národovec slovanský, zabúdaš, čo si dlžen národu.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Bratia; 1863)

„Mesto je to neveľké, lebo Slovák veľké mestá neľúbi, v ktorých sa ráz národný i obyčaj starootcovská tak ľahko tratí.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Irma; 1899)

„Národnosť, povedomosť národného povolania je tá medzera, ktorú cit srdca nemôže vyplniť.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Irma; 1899)

„Neznal zábavy, vyjmúc ktorá bola duchom národným oviata.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Bratia; 1863)

„Povedz mi, čo si vykonal pre národ?“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Bratia; 1863)

„Rozmýšľal som mnoho a dlho o tom, a prišiel som k tomu výsledku, že musím použiť okolnosti a posvätiť sa bezodkladne službe národa!“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Bratia; 1863)

„Samí Slováci, ktorí sme sa chytili zbroja za prestol a práva národa. Iste vstúpiš i ty do našich radov.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Bratia; 1863)

„Šťastie im tam a nám tu, doma pod Tatrami postup a zdar národnému životu prajeme!“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Irma; 1899)

„Veďte ma, kam chcete, nech to len bude v službe národa.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Bratia; 1863)

„Za národnú vec posmievaným byť je tiež sláva!“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Irma; 1899)

„Žeň sa, nedbám, ale ver mi, stratený si pre národ, a škoda ťa.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík; Bratia; 1863)

Jozef Kozáček (1807 – 1877)

„Zvolen je kraj, ktorý ma zrodil aj živí. Je moja žiarivá domovina z ktorej plynie mnohé moje vychovanie a návyky – je mi klenotnica drahocenností, tesne so mnou spojená rozličnými príbuzenskými putami, ktorých veľkú časť už hrob ukrýva vo vidine radostného vzkriesenia za vlasť, druhú veru časť Pán života doposiaľ uchováva v období nášho vratkého pobytu.“ (Jozef Kozáček; Oznam patronátu vo Zvolene; 1847)

Karol Kuzmány (1806 – 1866)

„Ale veru i básnici by si mali väčšmi vážiť národný spôsob, alebo jedine podľa neho skladať svoje básne, a to i čo do formy, i čo do látky.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Budúcnosť Srbska, ako i všetkých ilýrskych Slovanov, prebudených už k národnému životu, je iste veľká. Tam ešte nikto neunikol svojmu národu, a to ani v mravnom, ani v duševnom ohľade. Veľkú časť ich náboženstva tvorí láska k vlasti a k národu.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Čokoľvek u nás vynikne, to sa samo odtrhne od národa, a inam presadí, takže náš pospolitý ľud nemá nijakého iného prospechu zo vzdelanosti vyšších vrstiev, iba ak ten, že sa tiež stáva dychtivým po cudzom.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Čože sa môže prirovnať našim slovanským prostonárodným piesňam?“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Do zbroja, Slovania, za národ a slávu, bleskom hromov divých na pomstu krvavú“ (Karol Kuzmány; Na deň 16. marca 1848; 1848)

„Hej, či ty tvoj národ verne znáš?“ (Karol Kuzmány; Na deň 16. marca 1848; 1848)

„Chtiac ubiť národ, zrazu si onemel a na vlastnej si šibeni scepenel!“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

„Já svolávám národ do Soboru, by pastýře volil sobě národ.“ (Karol Kuzmány; Verše drobné; 1835)

„Je to veru vec hodná úvahy, že krásne umenia vznikli, vzrástli a zdokonalili sa u všetkých národov v službe náboženstva.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„K národu môjmu nepredieraj sa mi!“ (Karol Kuzmány; Verše drobné; 1835)

„Matkou mou jen sláva jest národu.“ (Karol Kuzmány; Básne z 30-tych rokov; 1834)

„Miluj národ horlivo.“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

„Mir ti, i tvojmu národu!“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

„Mnohí mudráci chcú tento národ potupiť, vyčítajúc mu surovosť mravov a duchovnú nevzdelanosť.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Pravoslavný národ to Slováci: Ó, kdes ty má pravoslavná choti, Pravoslavná choti má, Slovensko?“ (Karol Kuzmány; Verše drobné; 1835)

„Prines kameň k stavaniu tomu: život národnosti vernej.“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

„Sláva! Sláva kráľovi a sláva národu!“ (Karol Kuzmány; Verše drobné; 1835)

„Slávim ťa, došlý od Vltavy brehov k tatranským výškam, ty anjel národa, čo mu svetlo do tmy bludiska i potechu v hryzotách prinášaš.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Som Slovák, moja krv kypí, keď had na môj národ sipí, a surma zaznie do boja ochrániť voľnosť pokoja.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Stál som na brehu hrobu, z ktorého temer po dvoch tisícročiach národ, čo do počtu neveľký, ale vo svojom dávnoveku honosiaci sa najväčšou slávou medzi všetkými národmi sveta a tou slávou akoby zaviaty, povstal.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Súď vás Boh, národy, čo ste nás hubili; Slovák, nikdy nebuď poškvrnený pomstou.“ (Karol Kuzmány; Ladislav; 1834)

„Tajdi mi z očú s podvodnými klamy, k národu môjmu nepredieraj sa mi!“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

„Už je v ľudstve po ľuďoch veta: Zhynie ten slovenský národ!“ (Karol Kuzmány; Verše drobné; 1835)

„Verím, slovenský ľud že je národom.“ (Karol Kuzmány; Verše drobné; 1835)

„Všudy pozdrav milého Slováka, zbuď v něm oheň lásky, oheň lásky ku své milé reči; zbuď v něm oheň lásky, oheň lásky ku svému národu!“ (Karol Kuzmány; Básnické preklady; 1863)

„Zemän, mešťan i sedliak bude brat bratovi, keď za národ zahorí srdce Slovákovi.“ (Karol Kuzmány; Verše drobné; 1835)

Daniel Maróthy (1825 – 1878)

„Jeden objimať Národ buďeme, A v objímáňi tom si padňeme Jeden v druhjeho náručja.“ (Daniel Maróthy; Dvojaká ľúbosť; 1851)

„Milujťe Boha, Národ a sebä.“ (Daniel Maróthy; Dvojaká ľúbosť; 1851)

„No, nášho Ľudovíta nekonečná láska k národu a k jeho nádeji – mládeži slovenskej – postarala sa o to, aby sme celkom opustení a osiralí neboli.“ (Daniel Maróthy; Rozpomienky na dni peknej mladosti; 1851)

„Pravda i zaspali mnohí, i hlivejú mnohí, i odpadli mnohí z tých, ktorých Štiavnica a Bratislava odchovaly na verných prsiach svojich; i hlásia sa mnohí pokrytsky k nám a vydávajú sa za našich — ale hadov chovajú pre národ náš, v odcudzenej, odnárodnenej, zpotvorenej pereputi!“ (Daniel Maróthy; Rozpomienky na dni peknej mladosti; 1851)

„Velikí Národ vstupuje!“ (Daniel Maróthy; Dvojaká ľúbosť; 1851)

Bohuš Nosák Nezabudov (1818-1877)

„A kraj i národ Tatrami objatý. Od tisícročia k porobe zakliaty.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Na mohyle Štefana Moysesa; 1844)

„Ja ti na to neodpoviem, odpovedz si sám; Pilnému len národu ja požehnanie dám!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Ozvuky z národných piesní; 1843)

„K národu drahému vravíte. Len v tej milej slovenčine?“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Spevy Tatranské; 1842)

„Ktorá by za slávu národa a kráľa. Aj ostatnú kvapku krvi svojej dala, Ktorej duch a bystrosť aj teba preletí! “ (Bohuš Nosák Nezabudov; Orol tatranský; 1842)

„Len keď sa poteším z národa potichu. Mne sa nech len slnko, slniečko ligotá A ta sedmoraká v ňom dúha života!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Spevy Tatranské; 1842)

„Moja roľa nie zem, ale národ živý.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Spevy Tatranské; 1842)

„Národ – nad dievčinu, nad perly, nad zlato!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Spevy Tatranské; 1842)

„No držia národu a kráľovi vieru.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Kamzík; 1847)

„Ohník plápolaj! Za národ môj.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Horí ohník, horí…; 1844)

„Tak zmužilý národ za život sa bije, a hoci i podľahne, sláva jeho žije.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Kamzík; 1847)

„Tam nech i národu len oči zatlačia!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Kamzík; 1847)

„Znáš-li, kdo tu spasil národ podkřivánský, Nad nímž poletuješ, orle nadtatranský?“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Pavlu Jozeffymu;1835)

Ctiboh Zoch (1815-1865)

„Ako pamiatka, starožitnosť a dôkaz bývalého života má vznešenú platnosť, ale ako kánon pre národnú reč, podľa ktorého by sa táto celkom musela tvoriť a od neho nijak nesmela odstúpiť, môže a musí platiť len idea reči národnej, ktorá obsahuje v sebe oba živly a konce i mŕtvej a knihovnej i živej a národnej reči.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Biblia, čo do reči, písaná je rečou svojho veku a zakiaľ tá reč od národnej ďaleko neostala a rozumená byť mohla, držala sa so životom; keď ale reč národná v inej forme behom času sa zjavila, reč biblická ako starožitnosť ostáva a Biblia zasa do novej formy reči prekladať sa musí.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Či neprestaneme s pokojom a vďačne na jeho múdrom vedení a riadení i nášho národa? Či povieme, že všetky veci dobre učinil, len v našom národe nemal toľko nárečí stvoriť, lebo je to zle, lebo zasa Štúr – povážte si! – jedno nárečie vymyslel?“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Divné sú i v tom cesty božie, že náš národ tak rozdielnej je od druhých povahy a tak zvláštne má vlastnosti; ale preto nebuďme neuznalí naproti Bohu, štedrému darcovi nášho národa, šľakujme radšej v tom stupaje božstva a iste nájdeme, čo sa nám na prvý pohľad zdá byť škodné a záhubné, ukazujúci prst na veci veliké.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Každý živý národ, ktorý vydal zo seba znak duchovného života, musí mať dvojakú reč, mŕtvu jednu, druhú živú.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Keď hľadáme príčiny tej nesvornosti, vieme dobre, že najviac nepriatelia národa nášho, hoc priam často skrze oslepených našincov ju rozsievali a my nie pôvodcovia, ale hádam len rozširovatelia a nájomníci boli nesvornosti.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Keď sa národ náš tak často pripodobňuje stromu, nemusí sa pripodobňovať len vždy stromu divému, ale už raz i štepenému, na ktorého konároch (haluziach) môže množstvo rozmanitých rodzají ovocia rásť, a bude predsa jeden strom, a vzácnejší, ako ten, kde je len jednaké ovocie. “ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Kollár sám vo svojich kázňach tvrdí, že mnoho jazykov na svete zvestuje slávu a veľkosť božiu; ak je to pravda, tedy i viac nárečí v národe zvestuje slávu a veľkosť dobrotivého Boha a Otca národa nášho, ktorý chcel, aby sme ho mnohými nárečiami oslavovali.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Len pri národoch celkom nevzdelaných, vždy na jednom stupni, ak je to možná vec, ostávajúcich, i reč ostáva nepohnutá, vše tá istá, jednotvárna, jednoforemná.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Národ, ktorý zastane na reči knihovnej a nepokračuje v reči živej, národnej, tým samým už prestáva žiť a dostáva len jedinú stálu, mŕtvu reč, lebo ani duch jeho nepokračuje.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Nebojte sa tedy, že by skrze túto tak zneuctenú novotu svornosť a láska medzi bratmi národa prestala, lebo práve ona má byť zväzkom novým, čerstvým medzi nami a Čechmi, nech len oni ctia naše tak, ako my ich.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Nemáme sa tedy čo obávať, že by kmeň slovenský, tak živý, tak hojnými darmi nadaný, preto, že v slovenčine svojej sa vzdelávať bude, vyhynúť alebo od druhých národov skôr znivočený byť mohol.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Pod rečou národnou tedy rozumiem reč tvoriacu sa v povedomí absolútnej idey národa, reč vyvinujúcu sa tak, ako sa rozvíja idea ducha národa.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Pri tomto ale preporodení sa reč národná nie tak podľa knihovných foriem spravovať, ako radšej ich z národnej idey tvoriť a na svet priniesť má.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Pri vzdelávaní reči národnej sa nemôže hľadieť len vždy naspäť na to, aká bola reč tá, ktorou sú knihy písané, ale sa musí pristúpiť napred ku žriedlu, z ktorého tá knihovná reč vytiekla, lebo nie národná reč z knihovnej, ale naopak táto z národnej povstáva a tvorí sa a vždy zas len tam, odkiaľ vyšla, totiž k živej idei reči sa vrátiť musí.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

„Ukrutným prenasledovaním potlačený a do vyhnanstva daný národ na všetky strany sa rozptýlil.“ (Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)