Filozofii vďačíme za poznanie logiky dejín a dejinnosti logiky, na základe filozofie vieme pochopiť, prečo najstaršie národy poznávali pravdu iba tušením a cítením, a teda hmlisto, neurčito, to znamená tak, ako zodpovedalo najnižšiemu stupňu schopnosti ducha človeka. Filozofia vysvetľuje, prečo človek na tomto stupni hľadal Boha v bezprostredných prírodných veciach a javoch. Len čo duch človeka našiel obraz svojho tušenia a subjektívnych citov v konkrétnom predmete, začína pracovať obrazotvornosť. Boh obrazotvornosti môže mať navonok rozličnú podobu. Od pohanských náboženstiev cez orientálne, židovské až po grécke náboženstvo. Štefan Launer zaraďuje všetky ostatné náboženstvá k fantazijnému štádiu vývinu ľudského ducha a k predhistorickým podobám kresťanského ducha.[1]

Prevažne sa však vo výskume štúrovcov brali do úvahy len svetonázorové, noetické a pojmovo výrazové rozdielnosti prác. Skúmaním by sme prišli na to, že rozdiely sú však hlbšie, ak sa k štúrovskej generácii pristupuje aj z hľadiska jej politicko-ideologických a spoločensko-praktických postojov. Skúmaním sa však veci komplikujú a ukáže sa, že hranice medzi skupinami sú pohyblivé, že postoje jednotlivých predstaviteľov sa etapovo menia, iné zasa zostávajú naprieč čiastkovým odlišnostiam príbuzné. Prihliadajúc na túto skutočnosť, z hľadiska filozofie sa ukazuje ako podstatná opozícia dvoch filozofických modalít alebo svetonázorových línií v skúmanom období. Kľúčovými sú v ich kázaniach dva pojmy: osvietenosť a mravnosť.[2]

Filozofia je živlom myslenia a logiky. Jozef Miloslav Hurban súhlasí so svojimi nemeckými racionalistickými vzormi Johannom Gottliebom Fichtem a Georgom Wilhelmom Friedrichom Hegelom. Na druhej strane Hurbanovi noeticky ich abstraktné a deduktívne rozumové postupy pri tvorbe systému filozofie nepostačovali. Chýbala mu v nich explicitne vyjadrená spojitosť rozumu s komplexom duchovnej aktivity subjektu v procese poznania, do ktorého zahŕňal ako významného činiteľa aj vieru. Preto sa v tejto otázke väčšmi prikláňal k dávnejšiemu filozofovi Friedrichovi Wilhelmovi Josephovi von Schellingovi a jeho princípu duchovnej intuície než k racionalistickým autorom. Aj pod vplyvom autority tohto filozofa Hurban odmieta v čase vytyčovania úloh filozofickej práce na Slovensku racionalizmus i empirizmus ako jednostranné metodologické a noetické postoje.[3]

Hegelova filozofia však mala na štúrovcov dvojaký vplyv. Ak hovoríme o negatívnom vplyve, tak v nich upevňovala idealizmus a fideizmus, reakčné náhľady na štát, právo a niektoré sociálne javy.[4] Rozdielnosti a opozície obidvoch modalít filozofických koncepcií vnútri štúrovskej generácie sa podriaďovali dvom spoločným vyšším rámcovým skutočnostiam. Prvou bola národnoobrodenská angažovanosť a druhou zaradenosť do epochy romantizmu a nadväznosti na klasické idealistické systémy nemeckej filozofie. Obidve vtláčali určité rodové znaky mysleniu celej generácie.[5]

[1]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 389.

[2]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 352-353.

[3]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 378.

[4]        Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 155.

[5]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 353.