Postmoderna alebo postmodernizmus je európsky myšlienkový smer konca 20. storočia, zároveň označuje stav svetovej kultúry druhej polovice 20. storočia odmietajúcej doterajšie filozofické princípy (priorita racionality, absolutizácia abstraktného momentu, totalitarizmus politiky), o ktoré sa opiera moderná kultúra (moderna),

Postmodernizmus pokladaný za vec, ktorá ničí národy; ničí vedné disciplíny, vec, ktorá dokáže ničiť individuálne životy. Postmodernizmus je mnohými intelektuálmi nenávidený.

Je odpoveďou a dalo by sa povedať, že kritikou na modernizmus (Snaží sa prísť na koreň každej veci, rozoberá veci „tak ako naozaj sú.“ Základná otázka: Je to skutočne také ako to vidíme, alebo to môže byť inak? a tak v závere môže prísť pozorovateľ na to, že je to presne tak ako vidí, prípadne je to úplne inak, ako to vidí. Postmodernizmu viac záleží na tom, sa opýtať, ako nájsť skutočnú odpoveď. Núti premýšľať o veciach. Môže byť vo viacerých vedných odboroch (architektúra, literatúra.. ale i filozofia)

B, Postmodernistická kritika vedy – Postmoderný filozof kritizuje vedu a neuznáva alebo skôr neverí niektorým striktným pravdám, stále hľadá priestor na otázku. Musí uznať, že k niečomu to je, ale že či nemôžu byť lepšie a či jeho uvažovanie, nemohlo byť nejako limitované. Neznamená to, že odmieta absolútne vedu, ale ďalej skúma a nepripúšťa zastavenie.

C, Chápanie histórie – Hľadíme na históriu tak ako je, je to faktické? Alebo to bolo ovplyvnené dobou či filozofiou? Postmodernista hľadá a uvažuje, čo a v akej miere mohli byť ovplyvniteľné. Núti premýšľať nad dátami / faktami. Dáta neklamú, ale ak neuvažujeme nad pozadím týchto dát, tak nám môže uniknúť celkom veľká miera informácii a faktov. Dáta nie sú zlé, ale sú ovplyvnené. Ak by som to mal porovnať k niečomu tak asi k službe youtube, kde sú odporúčané videá, ak sú tam aj nesúvisiace videá, no máme ich tam, lebo sa na to ľudia pozerajú. Môže to byť akokoľvek hlúpe a zvrátené čo tam uvidíme, ale je to proste tam, lebo to tak vyhodnotil systém a bral ako dáta vhodné Vám zobraziť. Postmodernista by sa pýtal: Prečo to tam je? Aké to má pozadie?

Postmodernizmus kritizuje a zisťuje všetko, preňho veci nie sú nikdy dostatočné.

Postmodernistický prúd myslenia sa živý kritickým prístupom k modernizmu pokriveného totalitárnou aténskou mentálnosťou, kultom objektívnej pravdy (logocentrizmom). Navrhuje rozbiť modernistickú metódu filozofickej narácie a oslobodiť kultúrny diškurz od filozofie prvých zásad. Posmodernisti proklamujú epochu konca možností v doterajšom generovaní kultúrny štruktúr a nástup pohistorického času totálnej konverzie. Nazdávajú sa, že nastal čas pre kultúrno-spoločenský labyrint, všeobecnú citáciu, ako aj na idiferentnú kreativitu a toleranciu. Postmodernisti hlásajú, že človek je jazykovým či textuálnym bytím a spôsobom jeho existovania je písanie. Nasledujú Nietzscchehi v názore, že kultúrny dialóg je iba húštinou jazykových kreácii a v tej línii hlásajú, že existujú iba interpretácie. Jedinou metódou interpretácie je tzv. dekonštrukcia.

Spočíva v rozdeľovaní jazykových znakov a odstraňovaní opozície a dištinkcie z textu, ako aj aspektov nekonečného rozlišovania.  Túto metódu tiež opisuje schizoanalýza, mnemotechnika, paralogistika, rizometika, kontrológia, radostné blúznenie, racionálne neporozumenie, metodolistické šialenstvo, negatívna dialektika, vírusové myslenie a rozprášené myslenie. Text je potrebné brať ako pretext či hru hier a má dospieť k rôznosti a inakosti, má byť nástrojom plurality precepcie, čiže demaskovania perceptívnych návykov a pojmových schém. Postmodernizmus útočí na všeľudské hodnoty bežne zrozumiteľné a komunikovateľné. Neriešiteľnosť problému hodnoty je vymenená za relativizmus hodnotenia, alebo je hodnotenie z humanistiky odstránenné, akokeby sa hodnota vymykala vedeckému poznaniu. Postmodernizmus považuje modernistické texty za metatexty, aprioristické, totalizujúce jazykové hry.

Kultúra je pre postmodernu nekončiaca autotelická anarchistická kreácia zmyslov, druhom lingvistickej zábavy. O niečo menej radikálni sú postmoderní systematici, ktorí sa obávajú subjektivizmu a anarchie. Slabosťou postmoderny je fakt, že odmieta ostatné filozofie a iné výroky, aké boli v moderne a postmoderne rozvinuté kritikou. Súperí sa v tomto smere pohľad na svet racionálny / iracionálny.

Poznáme tri obdobia vzniku postmodernizmu (John Chapman, 1917-1946, 1947-1978, po r. 1979 – Jean Francois Lyotard: La condition postmoderne, 90.-te roky 20 st. rozvoj diskurzu postmoderny. Vývojové etapa moderny, reaguje na totalizmus. Uplatňovanie plurality – radikálna pluralita ide až na „koreň“ veci, viac ideí, myšlienkových prúdov, kým konvenčná uprednostňuje jednu ideu → rešpektovanie inter- a intra- plurality  Vysoko hodnotí diferenciáciu a heterogénnosť.

Postmodernizmus pripúšťa akékoľvek otázky, nech sú k veci, prípadne úplne mimo. Postmodernista sa pýta, či je klišé nutné a kriticky sa pýta kohokoľvek na čokoľvek.  Najkrajšia definícia postmoderny je od Lyotarda, ktorý ju nazval, „ako dobu konca veľkých príbehov.“

Predstavitelia: Lyotard, Deridda, Habermas, Popper, Mawrquard, Lacan, Rorty, Deluze,