Spoločenstvá, ktoré sú formované ako národné, preberajú stereotypy, ktoré sú preverené v kmeňových formách. Od 40. rokov 19. storočia tak nachádzal moskovský panslavizmus odozvu u Slovanov, ktorí chceli obhajovať vlastné národné práva. Na takúto obhajobu bola potrebná sila, ktorá by poňala národ ako pokrvné spojenectvo. Toto spojenectvo znamenalo celé Slovanstvo. I štúrovci prijali slovanstvo. Hoci sa Kollár so štúrovcami v otázke, či prijať češtinu za vlastný jazyk rozišli, zakotvilo prijatie jazyka v povedomí Slovákov viac ako u Čechov. Táto idea však stmelila usilovanie Čechov a Slovákov o jeden národ[1]. Okrem rozdielneho prístupu k slovanskej vzájomnosti sa na vzťahu obidvoch národov výrazne podpísalo i rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867. Obidva národy boli zasadené do rozdielnej hospodársko-politickej klímy, s ktorou sa museli vyrovnať. Zatiaľ čo v Čechách a na Morave 70. roky znamenali dobu narastajúcej činorodosti a sebavedomia v politike, vzdelávaní i hospodárstve, na Slovensku nastala najťažšia doba. Tým bolo postavenie sa proti feudálnej moci v roku 1868, kedy nesmeli používať slovenský jazyk, čo viedlo de facto k popretiu existencie celého národa, ako i samotnej národnej identity.

Okrem toho u Čechov korunovácia F. Dobrotivého za českého kráľa znamenala povznesenie národného a historického vedomia a vďaka samospráve obcí a okresov im bolo umožnené využívať spolkové činnosti. Väčšia spoločenská a názorová diferenciácia vytvorila priestor pre vznik politických strán. V porovnaní s tým pre Slovákov bola revolúcia v roku 1848 stratová, pretože uhorskí magnáti previedli svoje veľkostatky cez revolúciu, takže ľudia boli stále bezzemkami a pri malom počte slovenských novín poňatie oslobodeneckého boja malo za následok rozpory medzi slovenskou inteligenciou[2].

Na rozdiel od iných národov existovalo u Čechov a Slovákov vedomie vzájomnej blízkosti, ktoré pôsobilo vždy integračne. Do 18. storočia nebola u obidvoch národov otázka národnej identity žiadnym spôsobom dôležitá. Za dôležitú bola skôr považovaná identita stavovská. V porovnaní so Slovenskom však v Česku existovalo vedomie „českosti“, ktoré však bolo chápané výlučne zemsky. S ohľadom na túto skutočnosť, existovalo popri „českosti“ i zemské moravanstvo, ktoré skrývalo zemské a etnické rozdiely. Komplikovanejšia situácia bola na Slovensku, kde stále prežívalo uhorské štátna identita, čo znamenalo, že obyvatelia boli považovaní za tzv. neoddeliteľnú a jedinú uhorskú národnosť. I napriek tomu existovalo u obyvateľov akési vedomie slovanskosti. Na etnické rozdiely na konci 18. a začiatku 19. storočia začala poukazovať až etnografia, ktorá sa zrodila ako nová vedecká disciplína. Práve preto mnohí českí a slovenskí a obrodenskí boli práve národopisci[3].

Proces vytvárania slovenskej národnej identity prebiehal súčasne s formovaním národnej identity Česka. Tento proces bol ovplyvňovaný tiež formovaním moderného národa u maďarského i nemeckého obyvateľstva. Prikloniť sa k českej, alebo nemeckej orientácii bolo osobnou vecou každého občana a to bez ohľadu na ich pôvod.

Hoci česko-nemecké a i slovensko-maďarské oddeľovanie prebiehalo rýchle, vyhraňovanie Slovákov voči Čechom bolo výrazne komplikovanejšie. Ako u Čechov, tak i u Slovákov existovalo súčasne dvojité vedomie, pocit odlišnosti, i blízkosti. Blízkosť bola spôsobená absenciou jazykovej bariéry, ktorá bola umocnená používaním starej češtiny u evanjelikov. Pred definitívnou slovenskou jazykovou odlukou po roku 1843 bola tiež dôležitá absencia kodifikovanej formy spisovného jazyka. Odlišnosťou bolo i to, že obidva národy sa vyvíjali v iných štátnych útvaroch , čo malo za následok inú sociálnu štruktúru a odlišné historické vedomie.

V období prvej polovice 19. storočia sa formovanie národnej identity Čechov a Slovákov odohral v rovine jazykovej a literárnej. Predovšetkým u Čechov sa zvolenie jazykovo chápaného národa objavil slovenským problém. Pretože tamojšie obyvateľstvo hovorilo podobným dialektom, verilo sa, že ide o obyvateľstvo české. Odlíšenie bolo len také, ako miestny dialekt medzi Čechmi a Moravanmi. A tak predstava jazykovej jednoty viedla k myšlienke o existencii jednotného československého národa, avšak v tejto dobe sa ešte o československý národ nejednalo. I keď v prvej polovici 19. storočia mali česko-slovenské vzťahy podobu skôr jazykovú a literárnu, revolučný rok 1848 tieto otázky priniesol do politickej roviny. V Prahe na Slovenskom zjazde zasadli štúrovci spoločne s Čechmi, kde schválili rezolúciu, kedy Slováci a Rusíni boli uznávaní v Uhorsku za národ a používali práva ako ostatné národy[4].

[1]        Porov. REIS, V., KINTNEROVÁ J.: Kultura medzi Čechmi a Slovákmi. Praha: Academia, 2006, s. 24.

[2]        Porov. REIS, V., KINTNEROVÁ J.: Kultura medzi Čechmi a Slovákmi. s. 25.

[3]        Porov.  RYCHLÍK, J.:  Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914-1992. s. 18.

[4]        Porov.  RYCHLÍK, J.:  Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914-1992. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2012, s. 39.