V čase svojej vrcholnej politickej aktivity prichádza Štúr prvýkrát k jasnému formovaniu postoja k feudalizmu a k vysloveniu požiadavky sociálnej premeny Uhorska.[1] Práve v tejto chvíli badáme aj mnohé politické vplyvy na formovanie štúrovskej generácie filozofov.

Proces politického dospievania mohli štúrovci absolvovať vďaka ich mnohým okolnostiam a konfrontáciám, ktoré ho urýchľovali. Politicky išlo najmä o konfrontáciu s národnooslobodzovacími zápasmi európskych národov, ktoré sa po francúzskej revolúcii roku 1830 a následnom poľskom povstaní v tom istom roku nezadržateľne radikalizovali. Slovenský filozofický a politický pohyb sa do štyridsiatych rokov rozvíjal prevažne vo sfére kultúrnej i národno buditeľskej. Štyridsiate roky priniesli na Slovensku rýchly politický a nacionálny posun.[2]

Vzostupný vývin slovenskej spoločnosti považujú štúrovci za nezlučiteľný s feudalizmom. Kým viac ako tri štvrtiny zeme budú patriť pánom a iba úbohý zvyšok poddanému ľudu, na bedrách ktorého leží pritom všetka práca i poplatky, nemôže na Slovensku nastať nijaké zlepšenie. Preto podľa štúrovcov je načase odstrániť feudalizmus a urbársku služobnosť, ktoré plodia otroctvo, chudobu a nevzdelanosť, a položiť základy demokratickým a humánnym spoločenským vzťahom.[3]

Štefan Marko Daxner ako jeden z popredných slovenských dejateľov z rokov 1848 a taktiež autor textu memorandových žiadostí slovenského národa z roku 1861 s logickou dôslednosťou požadoval aj od kossuthovcov, aby neuplatňovali iba rovnoprávnosť jednotlivcov pred zákonom, ale aby uznali aj rovnoprávnosť národov a národnostných skupín vo vzájomných vzťahoch. K tejto otázke sa vrátil vo svojom spise Hlas zo Slovenska (1861a vo viacerých článkoch publikovaných v Peštbudínskych vedomostiach v šesťdesiatych rokoch, keď otázka národa a národnosti po rakúsko-uhorskom vyrovnaní vystúpila zvlášť ostro do popredia, tak pokladal uznanie práv človeka v obci ako bytosti slobodnej, s druhými seberovnými bytosťami zrovnoprávnenej, v ďalšom pokroku svojom neomylne vedúce k idei národnosti, čiže k povedomiu, že národ ako súčet mnohých, či už bydliskom, rečou a prírodou v jedno spojených slobodných bytností, nemôže mať práva menej, než majú jednotlivci v ňom obsiahnutí. Národnosť je teda práve tak podstatne a nerozdielne s duchom ľudským spojená vlastnosť, ako u jednotlivca povedomie seba samého, práve odtiaľ podľa Štefana Marka Daxnera pochádza snaha právam svojim a druhých uznanie vydobyť.[4]

V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia historik Vladimír Matula výskumom dokázal, že spis Slovanstvo a svet budúcnosti bol ukončený na jar 1851 a nie až v roku 1855, ako sa tradovalo v staršej literatúre. Tento fakt zmenil niekoľko zásadných hodnotení. Dielo tak nemohlo reflektovať medzinárodnú situáciu a dôsledky krymskej vojny. Nebolo pôvodne koncipované ako memorandum určené cárovi alebo nejakej vplyvnej osobe na ruskom dvore. Úmysel dostať rukopis do Ruska a vydať ho tam vznikol až neskôr, pravdepodobne až v roku 1855, po opakovaných pokusoch umiestniť ho do periodík všetkým Slovanom.[5]

Ľudovít Štúr so svojimi činmi, filozofiou a ideológiou je spájajúcim činiteľom elít slovenského národa. Významní slovenskí štátnici neraz vedome nadviazali na duchovné a politické dedičstvo štúrovcov, aby tak zachovali a ďalej rozvíjali kontinuitu slovenského kultúrneho, ideového a politického vývinu.[6]

Okruh podnetov na ujasňovanie programu štúrovskej generácie tvorili sociálne a ekonomické potreby rozvíjajúceho sa kapitalizmu. Pozadie tejto situácie zvýrazňovala nevyhnutnosť urýchliť hospodársky rozvoj slovenskej spoločnosti a vyriešiť na tú dobu zlú situáciu slovenského ľudu, ktorí žil prevažne v poddanstve. Pri riešení otázky charakteru sociálnych premien došlo vnútri väčšiny národnooslobodzovacích hnutí pri presadzovaní buržoáznych požiadaviek k formovaniu opozície liberálnych a radikálnych postojov. Slovenské protifeudálne národné hnutie nezostalo v tomto smere výnimkou. Naoko jednotný program, reprezentovaný politicky a sociálne pozíciou a filozoficky svojráznou adaptáciou hegelizmu od Ľudovíta Štúra, bol iba jednou alternatívou, ktorá sa však medzi inými generačnými koncepciami ukázala ako najlepšie riešenie neľahkej situácie Slovákov.[7]

Skutočnosť, že sa Štúr s predstihom venoval teórii, že ku konkrétnej politickej práci pristupoval s jasným ideovým programom, označovali niektorí interpreti jeho filozofie za istý apriorizmus. Štúr, nadchnutý Hegelom, nekonal podľa potrieb života, ale podľa všeobecných abstraktno-filozofických schém, nezodpovedajúcich slovenským pomerom a potrebám.[8]

Daxner pri úvahách o filozofických problémoch práva sa usiluje najprv vyriešiť problém existencie práva a právneho vedomia. Pýta sa, čo je to právo nezávislé od poznávacieho subjektu, a odpovedá, že slovom právo sa označuje tá idea, ktorá k najposvätnejším ľudského spoločenstva prináleží, prenášajúc ho z panstva slepej prirodzenej nutnosti do ríše slobody a ducha.[9]

 

 

[1]        Porov. AMBRUŠ, J.: Ľudovít Štúr. Dielo I. Bratislava: Slovenský Tatran, 2003, s. 102-106.

[2]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 351.

[3]        Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 188.

[4]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 434.

[5]        Porov. KODAJOVÁ, D.: Dve posolstvá Ľudovíta Štúra- Kultúrno-historický význam diel Slovanstvo a svet budúcnosti a O národných písních a pověstech plemen slovanských. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 209.

[6]        Porov. LETZ, J.: Slovenská kresťanská filozofia 20. storočia a jej perspektívy. Trnava: Filozofická univerzita v Trnave, 2010, s. 24.

[7]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 352.

[8]        Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 190.

[9]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 434.