Z hľadiska účasti filozofie na riešení ideových problémov obrodenia slovenského národa a spoločnosti vstupuje Ľudovít Štúr s ňou do fázy formovania slovenskej romantickej národnej filozofie, teoreticky opretej o nemeckú klasickú filozofiu a predovšetkým o filozofiu Hegela.[1]

Pokiaľ ide o osvietenstvo, Ľudovít Štúr usudzuje, že bolo veľkým omylom osvietenskej filozofie a zvlášť francúzskej revolúcie, keď sa domnievala, že s postupným strácaním záujmu ľudí o náboženstvo sa stratí aj náboženstvo ako také. Neskorší vývin dal Štúrovi za pravdu a korigoval názor osvietenských materialistov a deistov v tom, že sa v náboženstve spoznal aj sociálny jav, ktorý má svoj základ v určitých spoločenských inštitúciách a zvykoch s nimi spojenými.[2]

Rozdielnosť postojov v štúrovskej generácii nebolo dôsledne vecou rozdielnosti politicko-spoločenského prístupu k riešeniu zložitých úloh doby. Hrali tu úlohu aj rôzne osobnostné a iné motivačné aspekty, na základe ktorých sa jednotlivci zapájali osobitne do celkového programu. Vo filozofickej rovine sa to prejavilo rozdielnou modifikáciou romantického svetonázoru a hegelizmu, ktoré tvorili formálne jednotné pozadie rozporov a meniacich sa vnútrogeneračných vzťahov.[3]

V 18. storočí v oblasti svetskej novovekej filozofie vznikali dve základné tendencie: oddeliť filozofiu od teológie (anglickí osvietenci, francúzski materialisti) alebo integrovať obsah kresťanskej viery do filozofického myslenia (nemeckí osvietenci). Táto tendencia zbavovala kresťanskú vieru jej základu. K filozofom, ktorí mali vážny úmysel integrovať kresťanstvo do filozofie, patril predovšetkým Hegel. Heglov pokus o teologickú a filozofickú syntézu z pohľadu kresťanstva však stroskotal.[4]

V programovom článku Veda a Slovenské pohľady v prvom čísle Slovenských pohľadov na vedy, umenie a literatúru sa Jozef Miloslav Hurban pokúsil o výklad zmyslu a noetického princípu slovanskej vedy. Nazval ju životovedou a skutkovedou a za jej základný princíp určil duchovné videnie celej pravdy. Toto stanovisko vyvolalo diskusiu a stalo sa jedným z podnetov na filozofické diferencovanie línie realistov a mesianistov v slovenskom národnoobrodenskom myslení. Ctiboh Zoch sa postavil na stanovisko reálnej, pozitívnej filozofie, neodtrhnutej od života a postulujúcej vecnú, objektívnu a rozumovú metódu, opretú o fakty a skúsenosť. Kritizuje Hurbanovo duchovné videnie ako nejasnosť, zmätenosť, subjektivizmus, profetizmus. Aby filozofia mohla byť prospešná pre slovenský život, musí spĺňať podmienky logických zákonov myslenia; jej predmet musí byť jasný, čo sa týka obsahu i metódy; a jej východisková báza musí byť založená na dokonalom osvojení si a strávení celého predchádzajúceho ľudského poznania.[5]

Protestanský kazatelia v tej dobe zhodne deklarujú, že vzťah k vlasti, k národu a jeho reči sa formuje v školách. Preto na stav vzdelávacích inštitúcií, na raste a rozvoji ktorých im osobitne záleží, nahliadajú kriticky. O nedostatočnej starostlivosti venovanej školám v Uhorsku, čoho príznakom sú nízke platy učiteľov, zlá školská dochádzka, absencia učiteľských spolkov, nízky počet knižníc a nedostatok periodík zameraných na šírenie vzdelanosti upozorňoval i Jozef Miloslav Hurban.[6]

Spočiatku mali štúrovci tendenciu vychádzať z osvietenského poňatia historického vývinu. Vidieť to na mladíckych básnických prejavoch Ľudovíta Štúra, blízkych duchu osvietenského historického pesimizmu. Všetko dianie je podriadené neustálej zmene a zániku, a tak nielen minulosť, ktorá už uplynula, ale aj prítomnosť, ktorú žijeme, je odsúdené na zánik. Všetko to prirodzene budilo v mladých štúrovských básnikoch pocit smútku, rezignácie a nedôvery v pozitívny zmysel dejín.[7]

[1]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 350.

[2]        Porov. GÁŽIK, P.: Štúrovo náboženské myslenie. In: KLÁTIK, M. a kol.: Ľudovít Štúr a jeho doba. Prínos pre cirkev a národ. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, a.s., s. 28.

[3]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 352.

[4]        Porov. GAŽÍK, P.:Krátky pohľad na vzťah viery a filozofie v dejinách myslenia. In: PAUL, D. D.: Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Bratislava: EBF UK, 1999, s. 262-272.

[5]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 394.

[6]        Porov. BRTÁŇOVÁ, E.: Romantici – kazatelia. ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 124.

[7]        Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 169-170.